Fontána

Johann Gottlieb Fichte povedal, že každý človek si vyberá takú filozofiu, ktorá mu vyhovuje. Tento subjektívny idealizmus by sme mohli vztiahnuť práve na reakcie ľudí na Fontánu. Jedni v nej budú vidieť mystično, transcendenciu, popretie nesmrteľnosti a zobrazenie lásky ako zmyslu života, my ostatní si povzdychneme „ach, zas niekto objavil teplú vodu.“ . I keď treba povedať, že to objavovanie je audiovizuálne (temer) dokonalé. V prvom rade , naše západné myslenie založené na chápaní života ako niečoho čo je pre človeka samozrejmosťou akosi nechce chápať, že pokiaľ neexistuje smrť bez života, nemôže existovať ani život bez smrti (samotným pojmom smrť sa predsa definuje koniec toho, čomu hovoríme život). Nuž a s otázkou nesmrteľnosti sa Aronofsky pobil síce štýlovo, ale štýlom zakrýva jednoduchosť a zrejmosť výsledku tohto zápasu. Jediné čo mi na forme Fontány vadilo boli na môj vkus prikrátke zábery zhruba v prvej polovici filmu, najmä keď strih záber utne predtým než stačí vygradovať. Inak mi dominantný pohyb kamery po horizontálach a vertikálach dával skutočne dojem čohosi neobvyklého; zelená farba yucatánskeho pralesa výborne kontrastuje so zlatou Shibalby i obyčajnosťou reality (pokiaľ teda za realitu ustanovíme rok 2000). Bohužiaľ v snahe urobiť film prehľadnejší a sofistikovanejší sa príliš sústreďuje na opakovanie jednotlivých vokajškom podobných a vnútorne spätých symbolov a tým nabúrava dojem filmu pre „vyspelejšie“ publikum, schopné dekódovať i rafinovanejšie resp. v rámci diela menej frekventované symboly.Táto „prešpekulovanosť“ v konečnom výsledku zráža môj celkový dojem smerom k tak trochu kalkulu so snahou osloviť väčší okruh divákov. Záverečné časti filmu prakticky akurát spomalene kopírujú guľometný strih záverečných scén Requiem či pytagorejskú posadnutosť hľadaním podstaty sveta ako čísla v závere Pi; či je takáto forma syntézy troch línií vhodná pre meditačný film ostáva na posúdení diváka. Fontána je nepochybne audiovizuálne výnimočný počin, avšak od režiséra ktorý ma v Requiem donútil k totálnej fyzickej nevoľnosti skrz vnímanie „obyčajného“ filmu som čakal omnoho väčšie dosahy a presahy. Tento film totiž žiadne transcendentno ako niečo, čo nie je možné uchopiť rozumom, neobsahuje. 9/10 (22.05.2007)

"Komplexné" - bolo prvé slovo, ktoré ma po pozretí napadlo, nasledované "Geniálne a dokonalé". Film, ktorý prestáva byť čisto iba filmom a stáva sa fascinujúcou poéziou, podobnou Kubrickovej 2001 či Soderberghovmu Solaris a pre hľadanie odpovedí o dôležitosti lásky v živote a zároveň pátraní po jeho význame prináša opojenie obohacujúceho osvietenia skrz meditáciu obrazom a zvukom. Priehrštie nadpozemsky nádherných sekvencií, dokonalá súhra obrazu so zvukom a príbeh prekračujúci so vzrušujúcim mrazením vo vašom vnútri hranice transcedentna. Strih spolu s magickou hudbou taktujú príbeh spočiatku ledva badateľným rytmickým "bubnovaním", ktorému sa čoskoro prispôsobí i búšenie vášho srdca, takže v momente, keď nastane akcelerácia v obrazovom strihu zladená s hudobnou zložkou, vaša myseľ i telo je vťahovaná do "centra diania" mimoriadne silno, čím vo vás vynorené emócie dosahujú nečakane vysokej intenzity a v rytme spomínaného "bubnovania" je do vás doslova pumpovaná enegia- Aronofsky s týmto "podprahovým vnímaním" u diváka pracuje až chirurgicky presne. Neopísateľne silný divácky zážitok a Aronofskeho ďalší masterpiece v jednom. [Toronto, jeseň 2006] (21.10.2006)

Ako sa Hugh Jackman naučil hrať a voňať fialky odspodu, alebo 90-minútová odpoveď na otázku, prečo nás fascinujú filmy. Pre mňa osobne jeden z najsilnejších diváckych zážitkov vôbec. Komentár píšem hodinu po odchode z kina a ešte stále mám zovreté hrdlo a premáham búrku pocitov, ktoré mi od prvého záberu filmu až do záverečných titulkov vháňali slzy do očí a spôsobovali vnútornú triašku. Už dávno som si nebol taký istý hodnotením 100%, pretože toto je po všetkých stránkach dokonalé filmové dielo. Príbeh sa originálnou formou vyjadruje k absolútne zásadným životným otázkam. Nie je ani prostoduchý, ani príliš komplikovaný a má pochopiteľnú, no nie prvoplánovú symboliku. A predovšetkým nepotrebuje dovysvetľovávať a chronologicky usporiadavať, treba ho len a len precítiť. Mne sa to podarilo aj vďaka úžasnej audiovizuálnej stránke, vynikajúcej hudbe a, čo ma prekvapilo najviac, výborným hereckým výkonom. Že dobre hrajú Rachel Weisz a Ellen Burstyn, to už je tak trochu štandard, ale oduševnený výkon Hugha Jackmana ma ohúril. Po jeho nemastnom-neslanom výkone v Dokonalom triku som si už myslel, že dokáže zahrať len vystrkovanie adamantiových pazúrov, ale to, čo predviedol vo Fontáne, by si zaslúžilo minimálne nomináciu na Oscara. Tlieskam a neviem sa dočkať opakovaných zhliadnutí. (11.06.2007)

Viděl jsem vysoké ohodnocení uživatelů CSFD a nechal jsem se nalákat. Sehnal jsem si dotyčný film, zavolal jsem sestru a těšili jsme se na vynikající film. Po 20 minutách filmu jsme vůbec nevěděli o co jde? Ke všemu ponuré prostředí, hnusná barva filmu (nesnáším filmy typu všechno hnědé, žluté, či černé (viz. film 300 : Bitva u Thermoopyl). Takové filmy byly v 60. letech, kdy teprve začínal barevný film, ve 21.století chci barvy a to pořádné!) Já se chci u filmu odreagovat, bavit se, uvolnit se... a né celý film přemýšlet o co jde. Jednou historie, jednou součastnost, stupidní dialogy....... Prostě jsem byl celkově filmem ZHNUSEN. Už se těším až si pustím Hory mají oči 2 nebo Residenta Evila 3. TO JSOU FILMY S VELKYM "F". Opět jsem se poučil tím, že nemohu spoléhat na hodnocení CSFD. Už jednou jsem se nechal napálit vysókým hodnocením filmu "Mariňak" - přitom větší kokotinu jsem neviděl!!! (06.06.2007)

Velké téma ještě nedělá velký film. Fontána mě nechala chladným, podle mě je to docela průhledná a značně povrchní pseudomystická audovizuální žranice - brilantně odvedené řemeslo bez hloubky, tvářící se, že jde o něco víc. Přesně to vyjádřil v první větě své recenze James Berardinelli: "The Fountain is Darren Aronofsky trying to be Stanley Kubrick". P.S. Zbožňování tohoto snímku na čsfd není až tak překvapivé, ale je mi líto, děcka, jsem už asi jinde. (04.03.2007)