Jean od Floretty

Režisér Claude Berri mě nejprve uchvátil svým filmem, abych poté mohla poznat i knižní předlohu Marcela Pagnola a toto setkání se pro mě stalo osudovým. Poetickou výrazovost románu, kterou jsem si tak zamilovala dokázal režisér převést do živých obrazů okouzlujícího kraje Provence přesně jak ji vytvořil sám autor. Krásný a zároveň drsný kout země, kde pro člověka, který se zde nenarodil je všechno mnohem těžší. Obdivuji Jeanovo odhodlání bojovat s přírodou i nepřízní osudu. Gérard Depardieu tady bezesporu podal jeden ze svých nejlepších hereckých výkonů a ani Yves Montand a Daniel Auteuil nezaostávají. Právě proto je tento snímek tak niterný a bolestný. Lidská chamtivost, závist a nepřejícnost má navrch před touhou žít s otevřeným srdcem, pracovitostí a dobrotou a věřit, že ostatní vám oplatí stejně. A nakonec ho zklamal i Bůh, který mu neseslal tolik potřebný déšť a zoufalý Jean volal k nebesům: „Já jsem hrbatý, copak to nevíš? Už jsem dost poznamenaný!“  (02.11.2023)

Claude Berri, bezpochyby skvělý režisér si vybral k natočení Pagnolovu (což byl skvělý spisovatel) předlohu ze skvělého prostředí a obsadil ji skvělými herci. No a takto vzniknul skvělý film. Poselství nese jasné: Že jsou venkované milí, vstřícní a charakterní? Tedy lepší než měšťáci? Hovno. Sám jsem z venkova. Kurvy závistivé, všehoschopné to jsou. http://www.youtube.com/watch?v=V44E_YanQsg&feature=related (20.05.2012)

Ak máte chuť preniesť sa do sveta vizuálneho potešenia, božských scenérií, nieje vám cudzie prirodzené herectvo, umiernená réžia kopírujúca štylistickú jednoduchosť a pomaly plynúce tempo rozsiahlej prózy, tak tento film vás tam dostane prvou triedou. Príjemný výlet, ktorého sem-tam narúša až príliš nudný priebeh, ale inak dávam organizátorom palec hore. 80%. (26.02.2015)

Otvorene priznávam, že tento štýl je mi cudzí. Vo Francúzsku akoby existovala celá „škola“ adaptácií kanonickej románopiseckej literatúry, kam patrí i Pagnolova L'Eau des collines. Problém s týmito adaptáciami je, že nezriedka pripomínajú skôr než film len predĺženú ruku literatúry, ktorá si so sebou nesie väčšinu kladov a záporov predlohy. Dvojdielny film Clauda Berriho (ktorého druhú časť považujem za o čosi lepšiu, jednak z dôvodu vyťaženia väčšieho dramatického náboja pri riešení rodinných väzieb medzi postavami, jednak vďaka výraznejšiemu režijnému štýlu, jednak z omnoho prízemnejšieho subjektívneho dôvodu s názvom Emmanuelle Béart :-) ) je podľa mňa rovnaký. Štylisticky príliš významne nevybočuje z francúzskych štandardov, nemôže sa opierať o pôvodnosť relatívne otrocky prevzatého príbehu a primárne vsádza na výkony hercov pohybujúcich sa v krásnom vidieckom prostredí. Snaha „nasiaknuť“ rurálnou poetikou pomaly snímaných vrchov a údolí ešte výraznejšie spomaľuje a riedi celkom konvenčné rozprávanie s časovými skokmi naprieč ročnými obdobiami. V komentároch často spomínaná dôsledná výstavba a príprava priestoru na zvraty opäť poukazuje na literárny pôvod a celkovú zastaranosť. Berrimu sa jednoducho nedarí preniesť so silou pôvodného románu do sveta ostrých kontrastov medzi prostými, ale prirodzene prefíkanými roľníkmi a rodinou Jeana, ktorý so svojimi mestskými znalosťami do ich sveta nezapadá. Rovnako filmu neprospieva rozloženie do dvoch takmer dvojhodinových častí tam, kde by stačil komplexný celok o pol hodinu až hodinu kratší a s vypustením pre dej nepodstatných scén dynamickejší. V tejto podobe odporúčam radšej si prečítať knihu. 60% Season Challenge Tour 2015 (09.09.2015)

Kam až dokáže zájsť lachvatosť niektorých ľudí. V tomto prípade nejde o žiadne zvláštne majetky ani cennosti, len o obyčajnú pôdu na pestovanie ešte obyčajnejších karafiátov a prepotrebnú vodu. Dvaja napohľad nevinní farmári spôsobujú tragédie a to je všetko, čo sa deje v tomto filme. Hlboké prehlboké psychologické vykreslenie postáv predchádza všetkým udalostiam a tak až na úplný koniec filmu nastane nejaký posun a to už unudeného diváka neprebudí. A to má prísť ešte druhé pokračovanie, pokiaľ náhodou unudený divák precitne. (30.04.2013)