Písečná žena

Možno to budú iba moje mylné predstavy ale mám taký vnútorný pocit, že tento film položil základy mnohým psychologickým filmom alebo horrorom z tematikou únosu či porušovania slobody. Woman in the dunes predkladá kinematografický pokrm, ktorý vám naservíruje skvelo zachytené myšlienkové pochody uneseného muža. Od momentu kedy ešte nič netuší, cez zúfalí pokus o útek až po zmierenie sa z rolou otroka a hoci mal možnosť ujsť, nespravil to. Táto bieločierna snímka z roku 1964, nominovaná na Oscara, nestratila na svojej masívnej autentickosti nič. Je to jeden z filmov, ktoré zub času neohlodá ale vekom zrejú ako víno. Paráda, špinavosť, zúfalstvo, je tu všetko, čo film plní psychického nepokoja má mať. Entomológ a profesor v jednej osobe pátra v piesočných dunách Japonska po nových druhoch hmyzov a dostane sa tak trocha ďalej od civilizácie. Tu natrafí na skupinku ľudí a spýta sa ich, kde by tak mohol prespať, Dobrosrdečný ľudia mu poradia, že neďaleko odtiaľ býva taká milá pani osamote, je dobrosrdečná a bude rada za každú návštevu. Býva však v jednej piesočnej rokline a dostať sa tam dá iba rebríkom. Tak ho tam odnesú a aj ho znesú dole. Nič netušiaci chlapík tam prespí, všimne si, že ženská celú noc tvrdo pracovala, hromadila piesok. Keď na druhý deň chce odísť, zisťuje, že rebrík nikde nieje a z diery sa nedá odísť, keďže sa po piesku nedá vyliesť a muži čo ho sem doniesli sa nevracajú. Keď sa nakoniec vrátia, jediné čo spravia je to, že si pomocou kladky vynesú piesok. Muž zisťuje, že tu ženská drie ako otrok, dedinčanom, ktorý predávajú piesok stavbárom. Jej muž a dieťa zomreli pri zosuve piesku a on má byť ako náhrada. V atmosfére, ktorá pripomína nočnú moru sa chlapík snaží ujsť za každú cenu. Z materiálmi, čo má v starej chatrči skúša počas dva a pól hodiny trvania filmu všetko. Raz sa mu to aj podarí ale nepozná terén, takže ho dedinčania aj tak vystopujú. Pri sledovaní som cítil v hrudi neustále ten pocit bezradnosti aké zažívam v nočných morách. Nech spravím hocičo, aj tak sa to obráti proti mne. Je to celé v takej komornej atmosfére kde sa celí dej odohráva takmer výhradne v chatrči v rozhovoroch medzi dvomi ľuďmi. Pozoruhodné. (03.09.2015)

To mi takhle jednou jedna kámoška kouká přes rameno a povídá- ,,když už si čteš něco,tak si k tomu ještě přečti Abeho Písečnou ženu." A já na to ,že zas nemám tolik času. A vona na to,že to jsem ale velkej chudák,a ať si teda alespoň někde seženu film. Film jsem si sehnal a zjistil jsem že jsem velkej chudák.Teď sháním knihu.(na rozdíl třeba od Přeletu nad kukaččím hnízdem,se mi tady na konci nedostalo ani té špetky naděje,-ale třeba to nebylo vo mě,vo nás(obecně),- a jestli má polovička říká něco o prozření tak já něco o vyhnití!) (13.06.2010)

Už když jsem četl knihu, liboval jsem si nad japonským uměním udělat z v podstatě banální (obrazně řečeno, samozřejmě) zápletky syrový psychologický horror. Také mi přišlo, že ta kniha prostě nejde zfilmovat, protože jsem si určité věci z ní nedokázal předsavit převedené na plátno. Japonci opět překvapili. Ono to jde a ve stejně skvělé formě jako kniha. Ono není proč Písečnou ženu srovnávat s Onibabou, ale přece jen.... oba filmy jsou výrazně minimalistické (co je velké plus), černobílé, mají skvělou hudbu a samozřejmě se vyznačují oním uměním udělat horror prakticky z ničeho. Písečná žena skvěle pracuje s postavami a představitelé dvou hlavních postav podávají vynikající výkon. Ani mi nepřišlo, že to má dvě a půl hodiny. Skutečně zážitek. (06.11.2012)

Keď sa tak za tým retrospektívne obzriem, prvá hodina bola geniálna. Človek chytený do beznádejnej situácie, človek, ktorý má ´´tam vonku´´ život, prácu, zázemie. Uväznený medzi piesočnými dunami, z ktorých niet úniku, pokiaľ to väzniteľ nebude sám chcieť. Chystá sa na útek, alebo sa predsa len poddá svojmu osudu? Ďalšia hodinka aj pol ( nie toho istého ) pre mňa ale znamenala jednu veľkú nudu, bola v znamení poetizmu a vecí podobných, ktoré moja osoba prijíma s ťažkosťami. Hodinku dole a bolo by to možno aj za max. (30.11.2017)

Mysteriózne ladené Teshigaharaove snímky sú presne tou chuťou relatívne exotického Japonska, ktorá je ešte zrozumiteľná pre európskeho diváka. Piesočná žena ponúka viacero výkladov a ja si samozrejme myslím, že všetky sú správne. Veľmi sugestívna Piesočná žena nám vyvoláva také sucho v ústach, ako pobyt na Sahare a vznikajúci vzťah nedobrovoľných väzniteľov a pokusy o útek sa starajú o rytmus filmu. Či jamu uprostred pustatiny budete chápať ako manželské "väzenie", nepríjemnú prácu v nej za jedlo a vodu ako obraz života človeka "hmyzu" v kapitalistickej spoločnosti, piesok ako symbol času, nebudete mať pocit nečitateľnej artovej nudy, režisérove podobenstvá sú vymyslené dostatočne chytro a zároveň zrozumiteľne. Možno by mi pôvodná verzia stačila, mám pocit, že je v nej bude povedané všetko, tá predĺžená občas trochu prešľapuje na mieste. (14.03.2014)