Obsahy(1)
Mladý Milan so skupinou ďalších srbských vojakov uviazne v opustenom tuneli, kam sa ukryli bosnianskymi moslimami, medzi ktorými je aj jeho kamarát z detstva Halil. Nočná mora, ktorá sa neustále predlžuje, je prerušovaná návratmi do mierových čias a do prvých dní vojny, ktorá proti sebe postavila bývalých susedov i priateľov. Výsledkom je nesmierne silný a nekompromisný pohľad na jeden z balkánskych konfliktov. (RTVS)
(více)Recenze (94)
Balkánská, bratrovražedná válka, možná jen na tomto poloostrově mají právo se u filmu smát, přitom ale zamačkávat hořkou slzu nad celou touto tragickou minulostí svých národů, minulostí, jež je v těchto končinách jakousi stálou a možná nikdy nekončící přítomností (použít v Srbsku slovo "četník" je stále životu nebezpečné). Skvěle zrežírovaný film nabízí excelentní propojení žánrů, drsnou emocionální houpačku i povedeně rozlítanou dějovou linii...snad také i odkaz. ()
Pojem balkánský cirkus u nás dostal do širšího povědomí především Kusturica a v jeho podání s ním nemám problém. V některých případech mi sedl skvěle, jak o tom svědčí pět hvězdiček a nadšený komentář Černé kočky, bílého kocoura. Jeho rytmy balkánské dechovky ve mě vyvolávají pozitivní asociace. Pod taktovkou Srdjana Dragojeviče se tenhle pozoruhodný fenomén vydal směrem, který ve mě - zdvořile řečeno - vyvolává rozpaky. Ne, že bych se v Dragojevičově rozmáchlosti a nepřetržitém střídání časových rovin ztratil, ale obojí mě unavovalo. Výrazná teatrálnost mě spíš dráždila, než aby lákala a bavila. Podivné, místy až křečovité spojení humoru a hrůz válečných zvěrstev mi nesedlo. Podle mého soudu schází Dragojevičovi cit pro správné dávkování ingrediencí, takže výsledkem je přepálený guláš. V jeho filmu najdete snad všechny myslitelné motivy a žánrová klišé válečných filmů, ale je to roztříštěné a navíc mám pocit oslavy fanfarónství a přepjaté pózy balkánských válečníků, které mnohem lépe ve svém grafickém románu Šíbr zpracoval Joe Sacco. Tam, kde jiní vidí jedno z nejlepších filmových zpracování balkánských válek, já spatřuji opak. Intimnější a sevřenější výpovědi typu Země nikoho mě oslovují nepoměrně víc. Celkový dojem: 45 %. ()
Jeden z nejlepších balkánských filmů mapujících jugoslávský válečný konflikt, i když samozřejmě ve stylu exportní poetiky příznačně metaforicky a s hodně velkou mírou nadsázky. Ona nadsázka je ale skloubena k dané poetice s překvapivě naturalistickými výjevy (hlavně ve spojitosti s uvězněním v tunelu). Srdjan Dragojevic natočil svůj mírně alegorický film v hodně odvážné (postmoderní) skladbě (děj se prolíná několika časovými rovinami) a hlavně na začátku jsem se v těch několika liniích hůře orientoval a měl z toho v hlavě trochu zmatek, z něhož vykrystalizoval dojem mírné dějové roztříštěnosti. Jak se ale postupem času skládaly jednotlivé příběhové linie do sebe, míra sugestivnosti se zvyšovala a tento dojem odpadl. Jistě je nutno ocenit, že Srb Dragojevic neexponoval své postavy tak, aby agresory a viníky konfliktu byli Chorvati (a při etnické složitosti tamního konfliktu i muslimové z Bosny a Hercegoviny), ale jako původce ZLA označil indiferentní monstrum (Ďábla) z tunelu (přesto jako (sice nejednoznačné) oběti vyzněli (alespoň co se týče ústřední dějové scény právě v tunelu) zrovna Srbové). Film však zachovává alespoň zdánlivou objektivitu, což je jeho největším přínosem. Hodně zajímavě je reflektována i éra před rokem 1980, tedy za vlády maršála Tita. Dragojevičův smířlivě nostalgický tón je lakmusovým papírkem nálad nejen v bývalé Jugoslávii, ale obecně i v celém postsovětském východním bloku - k ,,zlatým socialistickým časům" zjevně neinklinují jen nejnižší sociální vrstvy a lidé v postproduktivním věku, ale i vyhraněné osobnosti kultury a umění, což je fenomén paradoxní, leč neoddiskutovatelný. Hezké vesnice hezky hoří - tak poetický název a tak syrová a destruktivní skutečnost. Takový je i film a obecně i celé dějiny Balkánu - kde jinde narazíte na tolik podob ambivalence lidského rozumu, srdce i duše... Podobné filmy: Život je zázrak, Země nikoho, Grbavica, Kdo to tam zpívá ()
Tak ako niektorí nechápu, prečo to má vysoké hodnotenie, tak ja nechápem, ako mohli niektorí nezbadať podstatu a posolstvo tohto filmu. Toto je niečo tak silné, že ťažko je, aby to nechalo ľahostajným niekoho so zdravým rozumom. V juhoslovanskej vojne nesú vinu všetky zapojené strany, nikto nie je dobrý, bohužiaľ. Kedysi v tak napredujúcej krajine, kde sa aj za cenu sily, či strojenosti snažili komunisti zjednotiť tieto národy a oni sa sebaklamne bratali, zrazu prišiel zlom a oni sa ľudskou hlúposťou a zlom, ktoré je v nás zakorenené nechali naverbovať a začali plniť nezmyselné a zlé rozkazy a často to robili s radosťou. Táto vojna je poukázaním na to, ako sa dokážu nenávidieť bratia, ktorí spolu prežili celý život a to všetko pre nezmyselnosti a hlúposť, či chuť po pomste alebo pre nedostatok empatie. Film v retrospektívach ponúka pohľad na život pred a po udalostiach v tuneli, kde je tým zlom Diabol a nie ani jedna strana, ktorú reprezentujú donedávna priatelia, ktorí sa líšia politickými názormi, náboženstvom, národnosťou, ale život predtým prežívali s rovnakými starosťami a radosťami spolu, ale už bojujú za sny iných. Udalosti v tuneli opisujú hrôzy utrpenia a smrti, ľudskej hlúposti, nostalgie a bezvýchodiskovej situácie. Je to smutné a pritom všetky postavy si krátia čas cynickým, čiernym brutálnym humorom a upadajú postupne do bláznovstva. V tuneli sa spolu zídu narkoman, zlodej a archeológ, polointelektuál, presvedčený komunistický dôstojník, americká novinárka a iní ich druhovia, dokonca im tam pošlú učiteľku, ktorú sú nútení v obave o stratu životov zabiť. Celé to dopĺňajú skvelé herecké výkony a texty, ako napríklad: "Akej národnosti si? Na-na-na-narkoman!". Veľmi kruté scény, ktoré sa točili na konci vojny a pritom sa ani nechce veriť, že zanedlho do nej spadli minimálne Srbi na svojom území v Kosove zas. Veľký protivojnový film, ktorý vás naplní bezradnosťou a výčitkami, zároveň vám kruto odhalí správanie nás ľudí a náš život tu. Môj život ovplyvnil a opäť mi pripomenul aj svojou tvrdosťou, ako sa správame a aké sú naše činy. Všetko tu dopĺňa skvelá hudba, najmä ten rock & roll je perfektný. Film sa nevyhýba ani sexu, zvrátenosti niektorých starších aj smerom k deťom, faloše, neúprimnosti a tvrdým obrazom masakrov, hlavne ten symbol masovo nakopených zavraždených ľudí, čo bol odkaz smerom k vojne a smerom k tomu, ako si dokážeme zničiť naše životy a aj navzájom. Ukazuje aj to, ako sme niekedy hlúpo zapálení pre určitých ľudí, čo za to nestoja alebo pre určité materiálne veci alebo nezmyselné sny alebo naopak pasívny k iným veciam. Najtvrdšie na mňa zapôsobilo, ako bola ukázaná ignorácia sestričiek, čiže ľudí po vojne, ako tvrdo ukázali, že život ide ďalej, keď tá sestrička bola vraj tehotná a ako jednoducho zavreli do komory pre mŕtvoly v nemocnici mŕtveho bývalého vojaka. Už dávno som necítil taký protivojnový pocit, tú zbytočnosť toho, takisto výčitiek k svojmu životu vzhľadom na to, že okoliu sme všetci vo veľkej miere ľahostajný a k tvorbe našich názorov a presvedčení. Hej Slovani! Už Nikdy! () (méně) (více)
Hodne dobry film, ktory vsak stale neprekroci hranice priemeru. Tempo nestrhne a v strede filmu zavladla taka priserna nuda, ze hruza. Reziser Srdan Dragojevic je len rutiner, obcasne prestrelky film osviezili, ale inak ide o hroznu nudu. Dejovo je film priserne roztriesteny /caste striedanie vojnovych a mierovych scen/. 60 % ()
Galerie (1)
Zajímavosti (6)
- Film získal v roce 1996 na Mezinárodním filmovém festivalu ve Stockholmu cenu Bronzového koně. (Terva)
- Věta "Vozi Miško!", kterou vyzývá četnik řidiče autobusu, aby jel, je narážka na film Ko to tamo peva režiséra Slobodana Šijana z r. 1980. Věta v něm zazní několikrát. (awful)
- Na filmovém festivalu v řecké Soluni snímek v roce 1996 získal Cenu diváků, nominován byl také na cenu Zlatého Alexandra. (Terva)
Reklama