Šílení

Šílení je naoriginálnejší český film za poslednú dekádu. Nielen vizuálne, tam je to jasné, ale aj vďaka scenáru a netypicky obsadeným úlohám slávnych hercov proti ich typu, respektíve akejsi avantgardnej variácie na ich typické úlohy. Švankmajer nám hovorí síce starú známu pravdu, nič revolučné nečakajte, podstatné je, akou formou. Film mal dostať ceny českých kritikov, mal mať vysokú návštevnosť a mal byť vyslaný na medzinárodné festivaly ako exemplárna ukážka českej umeleckej tvorby. Asi už nikoho neprekvapí, že sa tak nestalo. (10.08.2012)

Toto je mé první setkání s tvorbou slavného výtvarníka a režiséra Jana Švankmajera. Dlouho jsem zvažovala, jestli na jeho film půjdu. Je to totiž jediný autor, ze kterého mám opravdu strach. Ale po shlédnutí "Šílených" jsem z kina odcházela naprosto nadšená. Už úvod samotného Švankmajera byl geniální ("Je to vlastně film o sporu, zda-li vést blázinec formou dohledu a trestu nebo na principech svobody a dobrovolnosti. Pak ještě existuje třetí možnost - ta kombinuje ty nejnegativnější jevy z obou předešlých - a to je sám život). Famózní byl Jan Tříska, přehlédnout nešlo ani další slavné české tváře, zejména ale Pavla Lišku, který konečně nehrál typ idiota. Výtvarná stylizace naprosto úchvatná, ponurá a temná výprava mě hned uchvátila. A příběh, který se odehrával na plátně, filosofická alegorie s prvky hororu...Bože, jestli existuješ - už ten komentář nestíhám dopsat, jdu číst Poea a markýze de Sade... (18.12.2005)

Začátek je takový trošku rozpačitý+ten švankmajerův prolog á la: "tohle je jenom sračka žádné umění..bla bla bla"...Ale pak se to rozjede, divák si zvykne na tempo filmu prokládané Švankmajerovsky morbidníma animovanýma vsuvkama a postupně odkrývá i jakousi myšlenku. Mě osobně vadil jenom ten Liška, jehož-už snad 10 let nezměněný-šišlavo-přiblblý herecký projev už jsem viděl snad stokrát a dokonale mě nudí a sere! Sere mě i věčné obsazování Aňi Geislerové do všechmožných českých filmů-jakoby neexistovala jiná herečka, která by to zvládla uhrát (Ale má hezké kozy, tak jí její všudypřítomnost odpouštím ) ...Naštěstí si většinu pozornosti krade sám pro sebe Tříska, jehož výkon je-v rámci švankmajerova světa-uvolněný a de Sadovsky přesný....Scénář je pěkně stručný a úderný a podtrženo sečteno jde o jeden z nejosobitějších a nejsvobodnějších (nejen českých) filmů za posledních X let...........de Sade by měl radost. Vší moc imaginaci! (24.06.2010)

DRACULA+EXPERIMENT Švankmajer je umelec s velkým U a vie, čo je to surealizmus s veľkým S. Oroti NECO Z ALENKY viac sústredené na príbeh, ale jeho "animácie" a "bábkarstvo" je aj tu. Behajúce mäso sa snáží povedať čosi o našej spoločnosti. Na mňa však urobil dojem len horiaci strom na začiatku a "dýchajúce" mäso na konci. Tak či tak je to zaujímavý temný príbeh, kde sú výborní herci (len Pavel Liška dialógy hovorené priamo do kamery nie vždy zvláda). Vynikajúci (aj keď nevyrovnaný) herecký súboj dvoch maniakov (Tríska/Huba) ma však ozaj dostal... (10.05.2006)

Také filmy sa nehodnotia, také filmy sa prežívajú. Akurát tu možno - ako správne poznamenal jeden z komentátorov - srať mramor. Poďme na to. Švankmajer sa tentokrát dôsledne vyhýba okázalej manifestácii surrealistického "besnenia" (pokiaľ sa nemýlim, "Šílení" sa do slovenčiny nemá prekladať ako "Šialení", ale ako "Besnenie" a teda do angličtiny ako "Frenzy" - ktosi však prišiel s geniálnym nápadom a názov filmu preložil ako "Lunacy") v zmysle evokácie iritujúceho sveta plného bizarných zákonitostí. I animáciu používa ináč - vkladá ju na spôsob medzititulkov (mäso tranzitujúce na neuveriteľné destinácie funkciu medzititulkov de facto spĺňa). Zavrhuje surrealistickú estetiku "najväčšieho zločinu" (spomínate na poviedku "Bieli ľudia" od Walesana Arthura Machena? - "Ak by ruže vo vašej záhrade začali spievať podivné piesne, zošaleli by ste") v prospech síce libertínskeho, ale predsa len značne racionálneho prístupu, súc si vedomý skutočnosti, že žiadny psychický automatizmus a la "stret diktafónu a jarmočného srdiečka na pitevnom stole" mu uspokojivo neposlúži na celkom konkrétnu a plnohodnotnú alegóriu. Všetka spomínaná racionalita sa však rozplynie, ak film porovnáme s inou hororovo ladenou alegóriou či podobenstvom - so Shyamalanovou Osadou. Iracionalita odrazu vystupuje na povrch ako voda pri chôdzi po rašelinisku a táto neprívetivá, strašidelná, meditatívna a morbídna "nordická" krása, kvôli ktorej máme tak radi všetko imaginatívne prehovorí jasnou rečou. Zreteľnou, zrozumiteľnou a hlasitou, ale dostatočne "šílenou", aby nebola malomocne ordinérna (alegória v alegórii, arteterapia, pôžitok z pochovania zažiava či Dominikova stolová hra - milujem detské stolové hry). V súvislosti s tým ma napadá, že surrealisticky najortodoxnejším prejavom vo filme je spôsob markýzovej reči. Jeho divadelne afektované verbálne sebaprojekcie nemajú za úlohu len dráždivo presne pertraktovať to, čo je erbovo (ne)podstatné - v delirantne vyšinutom svete sú vlastne jedinou alternatívou "zmysluplného" správania. Pokiaľ Švankmajer používa reč, tento civilizáciou sprofanovaný spôsob dorozumievania, neprehliadnuteľne sa snaží silne ju štylizovať - Liška takmer nezrozumiteľne artikuluje alebo koktá, Tříska pateticky hrmáca, Huba maniakálne pradie (vo Faustovi či Donovi Šajnovi je napríklad exaltovane divadelná - "Fauste, Fauste...", spomínate?, v Alenke je sprofanovanosť reči zdôraznená okázalým a neustálym opakovaním superzbytočného slovného spojenia "pomyslela si Alenka"). Koncepčne celkom iný Švankmajer, pre mňa ale opäť úplne perfektný. (11.07.2006)