Vyvrhel z pekla

Diela Antropophagus alebo Bui Omega od trashmajstera Joa D'Amata radím do zlatého fondu talianskeho brakového hororu ( V mojom rebríčku medzi vyššie postavené snímky The Beyond a House by the cemetery od Fulciho a Ghosthouse Umberta Lenziho), vyznačujúceho sa schopnosťou premeniť svoje nedostatky v charakteristické plusy. Nelogické chovanie postáv, mŕtvolne pomalý vývoj dela a iracionálne radenie nadmerne krvavých výjavov v kombinácii s talentom pre výber prostredia a záhrobnou syntetizátorovou hudbou vytvárajú špecifickú atmosféru rôsolovitej nočnej mory, ktorou dokážu filmy stále fascinovať divákov a uchovávajú v sebe veľkú časť príťažlivosti starej európskej hororovej školy. __ Avšak Fulci, Lenzi a ani D´Amato pri svojej veľkej produkcii lacných brakov nevytvorili len snímky hodné uznania a poskytujúce bizarné rozkoše, čoho jasným dôkazom je aj pokračovanie Antropophagusa, predstavujúce skôr okaté vykrádanie Carpenterovho Halloweenu než zaujímavé trashové dielo. Antropophagus 2 nielenže (očakávane) neobsahuje ani gram carpenterovej remeselnej zručnosti, ale nenapĺňa ani paradoxné kvality spomenutých hororov. Fušerske remeslo, obligátna krvavosť, surovo negramotný kus napodobeniny neprodukujú svojvoľne pomalým tempom plynúce nočné mory, ale predstavujú len surový základ D´Amatovej produkcie bez pridaných hodnôt. __ Antropophagus 2 je najnudnejšou, najtopornejšou možnou podobou slasheru, neschopne napodobňujúceho zaoceánske vzory a talianska absurdnosť, nelogickosť, prehnaná krvavosť... tu obnažujú svoje silno babrácke korene. __ D'Amatov film je pripomenutím, že talianskym hororom nie sú len podarené snímky, ale hlavne hromada vädnúceho odpadu - aj keď miestami odpadu veľmi zábavného a naozaj usmievavo naivného. (05.09.2016)

O něco lepší než minule. Rosso sangue na mě zapůsobil především svým zajímavějším dějem než tomu bylo u Antropophaguse. Moc ovšem nechápu proč je tento film označován za jeho pokračování, když oba filmy spolu mají společného jen opravdu velmi málo. Snad jen fakt, že démonický George Eastman je největším tahounem obou filmů a jeho téměř nsmrtelná postava pochází z Řecka. Tentokrát se Joe D'Amato konečně odvázal a dal mnohem větší prostor svému zabijákovi, který se rovněž s nikým nepáral a krvavé orgie mě bavily od začátku až do konce. Nejvíc mi zde však vadil ten malý spratek, kterého bych narval místo té ženské do trouby a upekl si ho jako dezert. (10.03.2011)

V prvních 60ti minutách se v Absurd sice dosytosti zabíjí, ale přesto to působí mírně utahaně a zachraňuje to jen špičkovej gigantickej vrahoun George Eastman, kterej si ty svý oběti podává moc hezky. Nicméně to co se odehraje v posledních 30ti minutách to byla úchvatná paráda, podpořená skvěle sednoucí hudbou a perfektním koncem. (15.12.2008)

Pokiaľ ide o gore D´Amatov Absurd rozhodne môže konkurovať slávnejším vyvražďovačkám svojej doby. A to aj napriek počtu zabití, ktorý je vcelku nízky. Brutalita vrážd je však zarážajúca a z hľadiska žánru pozoruhodná. Najmä tých z úvodu filmu, ktoré súvisia s deštrukciou hlavy obetí (lekárskou vŕtačkou či cirkulárom na drevo). Hoci sa Absurd tvári ako pokračovanie D´Amatovho hororu Antropophagus (1980), nadväzuje naň naozaj iba veľmi voľne. Vlastne tieto filmy spája iba šialený výraz neprehliadnuteľného Georga Eastmana v úlohe zabijáka. Kanibal Karamanlis z Antropophaga sa v Absurde takisto mení na gréckeho psychopata Tanopulosa, tentoraz bez kanibalských ambícii, ktorý však dostane viac priestoru. Dôvod jeho vražednej fúrie zostáva nejasný (jeho meno je zrejme nešikovnou narážkou na Tanatosa, gréckeho boha smrti) a celkovo vyznieva ako nedomyslený. Po bezradnom a trochu trápnom uvažovaní o ňom a jeho dopadnutí, ktoré vypĺňa jadro filmu sa divák predsa len dočká strhujúceho finále, ktoré umocňujú pocity strachu z uzavretého priestoru domu a zaujímavé grafické zobrazenie násilia. Absurd určite patrí k vrcholom D´Amatovej tvorby a môže zaujať aj dnešných priaznivcov hororu. (25.07.2010)

ABSURD má teoreticky všechny aspekty pořádně masitého trashe, ale bohužel je to režijní a scenáristická fušeřina, která se navíc v efektech nemůže rovnat ani o deset let starším Fulciho snímkům a na svých 96 mintu je to místy až bolestně dlouhé. Hlavní postavou je sice supernaturalní řecký magor a řezník Mikos Stenopolis (apeman George Eastman), ten má ale v některých částech filmu až dvacetiminutové prodlevy mezi jednotlivými vraždami, při kterých mi přetékal kalich trpělivosti a musel jsem se uklidňovat salvami smíchu. S ohledem na to, že zápletka a scénář samotný je absolutní primitiv, nechápu, proč z toho D'Amato alespoň neudělal absurdní nonstop jatka a nechá diváka trpět dlouhymí scénemi, kdy Stenopolis vrávorá po době a hledá další bezbranou oběť. Celkový dojem zlepšuje klasický italo psych funk soundtrack, ale ten je taky na jedno použití. (25.05.2017)