Občan pes

Občan pes se bohužel srovnání s Amélií nevyhne. Režisér už tak trošku překračuje hranici mezi poetikou a kýčem, ale naštěstí mu zůstává ohromný cit pro hravost a originalitu. Jen kéž by byl stejně tak niterný jako neotřelý a barevný. Přesto mi nezbývá tento snímek doporučit všem, kdo hledají něco "jiného" ve filmu a nebojí se přistoupit na záludnou hru s kýčem. (04.03.2007)

Babička ještěrka, plastiková hora, mrtvý motorkář a spousta dalších bláznivých nápadu vytváří příběh o chlapci, který odjel do města, v němž každému naroste ocas. Jenom si musíte odpovědět na otázko: co je to ten ocas a jestli ho máte taky. Protože jestlo ano, tak ten film na vás bude mít stejný dopad jako argumentace republikána na demokrata. (08.06.2010)

Tak jsem se na to hodnocení vyspal, abych se neukvapil... ale stejně mám za to, že je to sračka. Já chápu, že to mělo být jakože super ultra surrealistický a že jsem měl připojit fantazii.. ale tohle fakt nešlo. Hlavní hrdina byl debil... ne takovej ten roztomilej debil stylu Amélie z nejmenovaný pařížský čtvrti.. ale prostě a jenom otravnej debil. Nikdy víc... budu hanit, kudy budu chodit... (30.10.2011)

Musím opakovat již zde stokrát řečené: Občan pes je thajskou verzí Amélie z Montmartru. Dle mého názoru je šmrncnutý snovými vizemi jako v Nauce o snech. Je to pestrobarevný veselý film, kde vizuální stránka hraje prim. Náplní filmu je klasická love strory. Jde jen o to, jak až moc se vám ty roztomilé šílenosti budou líbit. 70% (06.03.2007)

Dali by sa písať dlhééé recenzie na tému "Mah nakorn" a jeho výtvarné štylizovanie. Dal by sa v týchto textoch do podrobna rozoberať jeho preplnený zásobník streštene ladených fórikov a neodolateľne surreálnych sekvencií. Dalo by sa v ňom aj neprestajne lietať pomedzi ružové helmy, ponad horu z plastových fliaš, zanietene debatovať jak s tuhým fajčiarom mývalom, tak s reinkarnovanou babkou jaštericou, vytrvalo hladať odfaklený prst v rybých konzervách, domáhať sa obsahu bielej knižky skrz vlasatého turistu, prevážať sa s oživlou mrtvolou na malom mopede a povznášať sa nad neopetovanú lásku-veriť, že v nej nastane prívetivejší obrat, áno, ale dokedy? Zcela jasne, len do zobudenia. A kedže sa považujem za tvora snívajúceho, naznačím v ktorých snoch s obľubou prebývam a z ktorých sa po skúsenosti radšej zobúdzam. S lútosťou opúšťam (napr.) abnormálne "Nepoškvrnenú myseľ", magickú "Améliu z Montmartru" a pohľadný "Pád", čokoľvek pre ich dlhšie zotrvanie, kludne aj štvrťku Rohypnolu. :-) Majú kopu nepotlačitelných ("výrobných") kladov, ale okrem nich sa výberovo reprezentujú buď myšlienkovým presahom, optimistickým pohľadením alebo štramáckym ohozom. Bez výčitiek odchádzam (napr.) z uzavretej "Cely", od duchovnej "Elisi" a teraz už aj od imaginárneho "Občana", v ich prítomnosti sa cítim netradične, som zvedavý, no uspokojím sa s jednorazovým poznaním. Sú tiež majitelmi viditelných kvalít a opierajú sa buď o bizardné finesy, mystické potechy alebo elektrizujúce objatia. Nanešťastie sú iba dočasné. Preto aj keď ma "Citizen" oslovil svojou viacrozmernou zvláštnosťou, tak nedostatočnou chémiou medzi Pod a Jin, občasne sílenými pasážami z hľadiska konverzácií a (pre európana) kultúrnou zložitosťou mi príde skôr ako chvíľkové vzplanutie, než dlhotrvajúci oheň. (11.03.2011)