Posledná bosorka

Projev režiséra Vladimíra Bahny před uvedením filmu „Posledná bosorka" na X. MFF v Karlových Varech: Slovenská filmová tvorba je ešte veľmi mladá; nemôže sa odvolávať na tradície, ktoré majú staršie vyspelé národné kinematografie. Jednako sa domnievame, že má s nimi spoločné to hlavné: úsilie, svojimi dielami slúžiť myšllenkam, ktoré hýbu svedomím a srdcom dnešného človeka, myšlienkami, ktoré pomáhajú k rozvoju a pokroku ľudskej spoločnosti. Z týchto pohnútok zrodil sa aj film „Posledná bosorka", ktorý o chvíľu uvidíte. Téma, ktorú prinášame, nie je zhodou okolností nová. No treba povedať, že „Posledná bosorka" nevznikla z akéhosi módneho záujmu. Je to spontánny tvorivý počin tak isto, ako spontánne a nezávisle na sebe realizovali na viacerých miestach podobnú tému alebo matéilu. Stalo sa tak zrejme preto, že rozliční ľudia na rozličných miestach pocítili práve teraz - a to nijako nie náhodne - potrebu, aj touto formou bojovať za slobodu človeka, za pravdu a zdravý ľudský rozum. " „Posledná bosorka" odohráva sa v polovici XVIII. storočia v západoslovenskom meste Trnave. Príbeh sa opiera o lokálne historické motívy. Treba azda povedať, že Trnava bola v XVII. a XVIII. storočí sidlom cirkevnej univerzity a významným politickým strediskom na Slovensku, zaťial čo dolné Uhorsko bolo pod tureckou okupáciou. O význame a bohatstve mesta v tých časoch hovoria vzácne stavitelské a umelecké odkazy neskorého baroka. Univerzita mala tlačiareň, známu v celej strednej Európe, mala vlastnú hvezdáreň, ale to všetko nebránilo mestu, aby ešte v roku 1744 neupálilo tri ženy, obvinené z čarodejníctva. Na druhej strane sú doklady o svojráznych, živelných kúskoch študentov, ktorí viacráz hatili výkon trestov a zosmiešňovali ich vykonávateľov. Historicky je dokázané, že čarodejnice, strašidlá a prízraky sa neobjavovali sami od seba - ale vždy iba vtedy, ked ich niekto potreboval. A potrebovali ich obyčajne tí, čo mali zlé úmysly. Dnes, keď pohony na čarodejnice prichádzajú do módy a propagujú sa rozličné novodobé strašidlá, treba ľuďom pripomínať, že aj za nimi je vždy niekto, kto ich potrebuje. Aj náš film by chcel pripomenúť, že spoľahlivou zbraňou proti všetkým starým i novým strašidlám ostáva zdravý ľudský rozum a ľudské svedomie. Filmový přehled 35/1957 (13.10.2007)

Černobílý film v barevném provedení. Jasně vyznačená politická angažovanost a zcela jasně a jednoduše směřující kritika. Film je to vlastně poměrně hloupý, ale co čekat od československé tvorby padesátých let. Jenže kašlu na to, film vlastní dva body jež mi jsou sympatické. Prvním je lehce naivní, ale velmi příjemný výkon Zollnerové navíc byla opravdu krásná a taktéž sympatie k její postavě (ač se mi zneužívání mladých neposkvrněných dívek jako symbolu hojně využívanému v této době začíná zajídat) a druhým je nečekaný a velmi důležitý prostor pro studenty (inteligenci) a umělce jako symbolu obžaloby měšťanstva a církve. Vyhrocené dialogy na mě překvapivě fungovaly, místy přílišná dramatizace některých scén neurážela. A konec směřující k zázraku mi přišel inteligentně vymyšlený. Se studenty byla sranda, být na jejich místě rolnictvo a jiná chátra, asi bych film díky přílišnému uvědomění protrpěl. U tragického posledního záběru ala Anna proletářka budu dělat, že tam nebyl. Bolševik z toto je cítit, ale ne tak, aby mě to uráželo (u děvčátek oděných do rudých šátků a sukní jsem se spíše jen pousmíval). Zhlédnuto na povel od uživatelky Helianto. Slabší čtyři. (30.08.2015)

,,KDE SA SCHÁDZATE?" ,,V ORECHOVEJ ŠKRUPINKE." __ Keď  v roku 1957 krásna (a trocha naivná)  Oľga Zöllnerová zahodí do vody kľúč od klietky hanby a povie: ,,A už nebudú ľudí zatvárať" zákonite som zbystril. A to bolo všetko... Vzhľadom na dobu vzniku mohol názov evokovať, že ide v prenesenom význame o poslednú obeť komunistických procesov. Tomuto sa však film vyhýba, dokonca v závere tu nastupujúce osvietenstvo predstavujúce pokrok ľudstva k lepším zajtrajškom (,,...možno raz človek bude lietať, ale nie na metle...") zatlačí cirkev do úzadia, ako sa to reálne stalo.  Vážnosť film stráca aj pre svoju istú farebnú rozprávkovosť, ba kvôli hereckým prednesom pre naivnosť a komediálnosť (,,Volajú ma majstrom Petrom." ,,Si apoštol?" ,,Nie, maliar.").  Ide preto o neškodné dielko, v ktorom keby sa dalo zopár viet interpretovať inak, mohlo ísť o trezorový film. Museli sme si počkať ešte dvanásť rokov na Vávru. (57. komentár k filmu) (09.11.2022)

S vypätím všetkých síl je možné pozrieť si optimistickú a vtedajšej ideológii poplatnú verziu Kladiva na čarodejnice, ktorá však bola na úplne odlišnej umeleckej úrovni. Neviem, čo pozitívne si môže z tohto filmu odniesť súčasný mladý divák. Asi nič, pretože sa počas prvých desiatich minút nič zaujímavé neudeje (tak ako aj v nasledujúcich 80 minútach) a po nich príde zákonité vypnutie premietania. Možno to nostalgici budú považovať za necitlivé, ale nakrúcať film, ktorý po 60 rokoch zaujme iba nežijúcimi hercami, vtedy v najlepších rokoch, nie je to najlepšie, čo sa dalo. (12.10.2020)

Ani pohádkově laděná atmosféra, ani přehnaně poctivé herecké výkony, či naivní humor, ba ani tuctová stabilní režie, mi nezkazila krásný výpravný příběh, který se od poloviny mění v perfektní revoltu proti inkvizičními soudu, starým křivdám a nespravedlnostem. Boj proti nadvládě církve, nejen nad lidskými statky, ale i rozumem. Dokonalé vyobrazení namalované pravdy (obě verze), skvostné momenty (scéna, kdy Peter maluje Julianu na látku, je výborná, či Gašparovo zkouška z logiky) i slušný hudební doprovod. Zmíněné přehnané herectví kompenzuje výtečný Króner jako sluha Krivaj, František Dibarbora, ale i Oľga Zöllnerová. Ve chvíli, kdy se film plně přehoupne do dramatické části, jdou ty výkony nahoru i u ostatních. Pro československého diváka skvělá podívaná. (04.08.2013)