Giulietta a duchové

Zaujímavé, ako sa Federico Fellini, môj obľúbenec z mladších rokov, postupne prepadá každým ďalším filmom dolu. Pritom nepochybujem, že je to veľký umelec, len mu nerozumiem a nedokážem sa s ním stotožniť ani v maličkostiach. Všetko mi pripadá síce hravé, snové, ale tiež samoúčelné. Tie tri hviezdičky sú vlastne iba za Giuliettu. (10.11.2012)

Film zahlcuje diváka obrovským množstvom vnemov, ktoré nestačí priebežne spracovávať, takže sa odovzdane (nerovná sa rezignovane) necháva unášať zdivočelou Felliniho fantáziou, ktorá napokon funguje omnoho lepšie než akákoľvek iná koncepčná stratégia. Ako zmysluplne vyjadriť postavenie hypersenzitívnej ženy, ktorá cíti, že sa rozpadáva jej manželstvo? Tristnou psychodrámou so srdcervúcou samovraždou na konci? Nie. Fellini - podobne ako neskôr Almodóvar - potrebuje veľa farieb a extravagancie. Giuliettini extrovertní príbuzní, priatelia a známi (možno s výnimkou manžela tajomnejšieho než všetky "spiriti") postupne splynú s inváziou extrovertných duchov vyvolaných chorobnou hrdinkinou predstavivosťou, takže Giulietta prestáva rozlišovať skutočnosť od fantázie. V širšom zmysle sa tak stáva človekom, ktorý zvažuje možnosti alternatívnych svetov a nekonvenčných riešení. Byť tak Giuliettou, zostanem v spoločnosti mačky-alkoholičky, chlastajúcej šampanské... Záverečná scéna našťastie nedáva žiadnu indíciu o skutočnej povahe akcie. Fellini úspešne eliminoval nielen logiku, ale i klasické rozprávačstvo, čím umožnil, aby sa do procesu percepcie plne zapojilo i naše podvedomie. Po záverečných titulkoch som skonštatoval, že som bol práve svedkom čohosi slávnostného. Na sofistikované thrillery založené na železnej logike a vykalkulovaných emóciách si nepotrpím, absencia príbehu mi bola vždy milšia, pretože krásne rozprávať sa dá i púhym obrazom. A duchovia nemusia len strašiť, niekdy prenášajú svoju blaženú arkadickú existenciu i na smrteľníkov. Pokiaľ im to smrteľníci dovolia. (29.06.2005)

Tak týmto filmom som sa s Fellinim dosť minul. Mám rád filmy plné symbolov a vyobrazenia stavov mysle a podvedomia (napr. Proces), lenže problém je v tomto prípade vo vizuálnej stránke. Prišla mi bohužiaľ odpudivá a jediným stimulujúcim vizuálnym faktorom bola pre mňa sexi susedka. A pritom by to malo byť všetko ostatné. Potom sa mi nad tými obrazovými metaforami vôbec nechce rozmýšlať. Mojej túžbe preniknúť do filmu nepridala ani staromódna hudba, ktorá napríklad funguje v Allenových filmoch. V tomto prípade je to bohužiaľ čisto o vkuse, mnohé Felliniho filmy sa mi páčili, ale boli to tie so silnejšou zápletkou. Masina ale predviedla výborný výkon, Fellini jej zrejme vysvetlil, čo-čo vo filme znamená. Takže celkovo nuda. (31.10.2012)

Ono se sice tvrdí, že je to ženský protipól ke slavnějšímu "8 1/2", ale nemůžu si pomoct, ono je to prostě jen to samé babrání se v tom samém, akorát je to všechno v úchvatných barvách, které jsou skutečně dokonalé. Nedokázal jsem se ale do filmu dostat a jednoduše mě to nebavilo. Nějaké ty hodnoty se tomu ale prostě vzít nemůžou. (28.05.2015)

Ohromující vizuál, Massina ve své podstatě tajuplnější než všichni okolní duchové a její manžel, fantazie přetížená významy, která však spíše nutí nenechat se svazovat a lehce prožívat, postava se pak otevře spíše intuitivně a o to autentičtěji. Nejlepší je Giuliettin vnitřní svět neredukovat do slov, v tomto případě by to byla neskonalá škoda, protože tento film stojí na obrazech, barvách, jedinečnosti filmové řeči. Zmůžu se jen na konstatování, že mě osobně jsou přeci jen bližší dva předchozí Felliniho opusy se společenským přesahem a všelidskými dopady a co se týče postav, tato Giuiletta pro mě nedokázala překonat ani Gelsominu ani Cabirii, jakkoli seznámení s ní bylo hluboké. (16.03.2011)