Drak se vrací

Zvláštny a zaujímavý film, ktorý som nie vždy a nie vo všetkom chápal. Zhruba som vnímal príbeh, obdivoval reálie i reč, nádhernú Milku Vášáryovú a skvelú hudbu Iľju Zeljenku. Trochu mi prekážalo, že som nečítal Chrobákovu novelu, asi by som bol lepšie zorientovaný. Niekedy mi prekážala kamera, inokedy zvuk, ale možno to bolo zámerom. Takže ostávam pri tom, že to bol zvláštny a zaujímavý film. (27.09.2021)

Drak sa vracia, to je tillichovská „odvaha byť...“ v priamej konfrontácii s „odvahou byť súčasťou...“. Kolektívne pohanské rituály v podobe pálenia chleba v slamenom venci sa tu zlievajú so šepotom, neklamným znakom akéhosi zvláštneho „vedomia“ miesta. Ozýva sa v ňom rozplynutie sa v kolektíve, ktoré si od jednotlivcov vyžaduje absolútne podriadenie sa. I Martin Lepiš sa o to pokúša - chce len v pokoji dožiť. Do tohto organizmu však nepatrí. A nepatrí doň o to viac, o čo viac prejavuje ochotu pomôcť – o čo viac prejavuje odvahu byť.... Je príčinou pohrôm a nešťastia, je uchvatiteľom, ktorého treba buď zabiť, alebo vyhnať. Nielen jeho vlastnosti, ale i príchod z hôr a jeho prezývka „Drak“ z neho robia antropomorfné stelesnenie nespútanej prírody. Pripomína upaľované stredoveké bosorky, ktoré sa, podobne ako draci, znášali na dediny na svojich metlách, aby vnášali chaos do pevného kolektívu stredovekej dediny. Drak však na seba neustále strháva pozornosť, kamera krúži vôkol neho a doslova maže okolité postavy s ich prostredím v šmuhách šialených švenkov. Podobne dominantné postavenie získava Drak aj v rozprávaní – najmä vo vzťahu k Šimonovi – k vyjadreniu vôle dediny. Rozpor medzi týmito elementmi napokon kulminuje v požiari, do ktorého akoby vybuchli city. V tom momente sa začína diať niečo zvláštne, či azda nepatričné. V scéne hnania kráv, ktorých bukot znie ako z iného sveta – z pekla, zrazu vidíme, ako sa neochvejný Drak stáva samotným prostredím – hlasom prírody, či azda nejakého božstva (podobne ako sme v úvode počuli hlas dediny). Z Draka sa tak stáva niečo „objektívne“ - bytie prichytené pri bytí vo svojej realistickej i symbolickej rovine. Hranice zanikajú a rozpúšťajú sa a my vidíme imanentné i transcendentné a subjektívne i objektívne v dvojjedinnosti. (napísané pre Hviezdne noci, 2019) (26.08.2021)

Mimo-řád-ný film. Spíš zajímavý,než silný. Dlouhé pasáže s dobytkem jsou úplně průměrné. Zakázka Zeljenkovi zněla "napiš to ve stylu Pendereckého" - k bačovskému dramatu je to fest příkrá kombinace. Kamera je výrazná až k manýře. Obojí způsobuje k tématu podivný distanc. Naprosto ojedinělé a fest působivé byly ale němé scény. Valach je neskutečný, on je hlavní postavou. (12.03.2024)

Dobroslav Chrobák napísal novelu, ktorá sa v slovenskej literatúre vyznačuje novým umeleckým smerom a to Vitalizmom. Grečner, sa túto novelu pokúšal s filmovať od roku 1959 ale všetci vieme ako to vtedy na slovensku vyzeralo s umeleckou tvorbou. nakoniec sa mu to predsa len podarilo a myslím si že príbeh nemohol dostáť lepšiemu spracovaniu. Či už Grečnerov cit pre postavy a prostredie, ktoré je badateľné aj u režiséra Ingmara Bergmana, ktorého podobnosť tu jeho fanúšikovia určite nájdu. Tak isto Rosincová kamera, ktorá robí presne to čo má a to že je tichý pozorovateľ událostí, dejúcich sa na obrazovke s tým že maximálne využíva prírodu alebo prostredie v ktorom sa hlavný hrdinovia nachádzajú. kamera krúži v 360 stupňovom uhle, čo umožnuje emotívnosť obrazu, ktorá je dôležitá tiež preto pretože sa tu dialógmy šetrí. taká vašáryová tu preriekne jednu či dve vety. Lenže aj napriek podmanivým scénam je tu ďalší klad a to herci. Všetci do jedného pôsobia prirodzene a bez najmänšieho zaváhania alebo strnulosti doslova dávajú svojim charakterom živý rozmer. A tu najviac vyniká postava Martin Lapiša alias Draka alias radovan Lukavský, ktorého súboj o priazeň je podmanivý, skvelo zahraní a doslova na mňa jeho postava dýchala. Nepamätám si vôbec také sugestívne a presvedčivé herectvo ako v tomto prípade, plus skvelý scénar ktorý slúži Grečnerovi k dobru vzhľadom na to že sa jedná o jeho najlepší aj najosobnejší film a tiež Zeljenková hudba ktorá dotvára atmosféru ohňa, lásky, nenávisti a hôr. A veľmi sami páčili retrospektívne vsuvky so skvelými zvukovými efektami a tiež naturalizmus - podrezanie ovce, vypadnutie malých vtáčikov z hniezda, útek kriav pred ohňom - horia im kopytá. u mňa najbaladickejší slovenský film vôbec (24.12.2008)

Skutečný balzám na duši v dnešní době. Famózně natočený baladický film o lidské zbabělosti a předsudcích. Film, který je jako čirá krůpěj pramenité vody. Nejen jako fanda slovenských filmů šedesátých let jsem si tento snímek užíval. Výborná narativní struktura (byť dnes už neobjevná), naprosto dokonalá hudba Iji Zelenky, ze které skutečně mrazí, neskutečná kamera Vincenta Rosince (ten člověk je zřejmě čaroděj, jinak si nedovedu vysvětlit ty geniální záběry), a konečně vynikající herci v čele s Radovanem Lukavským (do slovenštiny nadabovaným Štefanem Kvietikem) a Gustávem Valachem, kteří podali neuvěřitelně přesvědčivé výkony. (18.04.2009)