Štyridsaťštyri

Tento film - tak ako vlastne väčšina Bielikových - je dokonalou ukážkou toho, ako spojiť komerčný úspech a maximálnu kvalitu. Ďalší zo slovenských filmových skvostov, ktorý si zaslúži čestné miesto v pomyselnej sieni filmového neba. Výborný námet, výborné spracovanie, výborné obsadenie, výborná hudba, výborné hlášky, výborný pomer romantiky, akcie, humoru i dojatia... Čo je to päť hviezdičiek; tento film je hodný celej galaxie! :) (06.06.2013)

Nedokázal som sa na film naladiť ani po pol hodine sledovania. Stále mi k tej prvej svetovej akosi nešla tá povojnová socialistická atmosféra, ktorú z filmu cítiť. Možno niekedy nabudúce a v inej nálade... (20.7.2014) –––– Bolo to náročné dopozerať tento film. Najskôr som dlho nevedel, o čom film má byť, a keď som pochopil, že to nie je také jednoduché, ako švejkovať vo vojne a pod maďarským útlakom, tak sa to naťahovalo a naťahovalo. (3.12.2016) –––– Na tretíkrát môžem potvrdiť, že sú to lepšie tri hviezdy, ale stále iba tri. Štvrtá filmu uniká kvôli zdĺhavej prvej polovici. (11.11.2018) –––– Bože dobrotivý, už sme v zajatí. Kto by si bol pomyslel, že to takto krásne skončí. –––– Hore hlavy! Ničoho sa neboja tak, ako vztýčených hláv. –––– Po tejto vojne nebude viac vojen. Ľudia zmúdrejú, nájdu ľudskú reč. Zastane človek pri človeku a povie prosto: Načo nám je vojna, načo sa máme zabíjať. (20.07.2014)

Film Štyridsaťštyri je plnohodnotnou vojnovou drámou vykúkajúcou spoza zastaralej konzervatívnej kinematografie, kde herci používali typické divadelné výrazové prostriedky a kde hudba sa ešte len učila významovo vsádzať. Bielik dokázal svoj talent v spolupráci s Lukešom. Prinútil hercov hrať až na maximum a zároveň sa natoľko vyhýbať patetickosti, ktorá bola natoľko typická pre slovenské filmy. Blaškovič, Filčík, Sarvaš a hlavne už vtedy vynikajúci Mistrík a jeho nezabudnuteľná subtílna fyziognómia sú ozdobou slovenského herectva. Na vtedajšiu dobu efektívne bojové scény, subtílna hudba a nezabudnuteľné emočné scény. Prvý, druhý, tretí vystúpiť! Prvý, druhý, tretí vystúpiť! Prvý, druhý, tretí vystúpiť! ... (27.06.2012)

"Glavy hore, junáci"...kričia Srbi v mestečku Kragujevac. Štyridsaťštyri odsúdených kráča pomaly, v smutnej atmosfére a niet sa čo čudovať, pretože popravčia čata už čaká...Veľmi kvalitný film z obdobia 1.svetovej vojny, kde sa P. Bielik ako režisér nestratil ani v bojových scénach. V prvom rade ide o súboj charakterov, silnej témy a na tom sa dá vždy stavať. Vzniklo dielo, na ktoré môžme byť hrdí, ktoré trúfam si povedať, dnešná slovenská kinematigrafia nedokáže prekonať a ako námet celosvetovo zrozumiteľný, by bol vhodný remaku. Svojím protivojnovým posolstvom veľmi pripomína slávne Kubrickove Cesty slávy. Bolo by zaujímavé sledovať ako by si s tým hollywood poradil. Vyčítať mu možno iba príliš poetický úvod z až príliš ľúbeznou slovenčinou, ktorá mi trošku kazí výsledný dojem. Je to ale iba malý nedostatok, ktorý si v priebehu filmu množstvo postáv vykompenzuje nadávkami na všemožný spôsob (jebem ti!, hovädo!,hovädo!,hovädo!...). Trochu zamrzí, že Bielik už nešiel do detailov okolo popravy, ale pri čítaní knihy o tejto udalosti mi behá mráz po chrbte. Jeden z popravených napríklad tesne pred smrťou vykríkol: "Za nami idú bratia Srbi a tí nás pomstia!" Vzhľadom na rok výroby môžme vtedajšej generácii tvorcov iba závidieť a pre dnešných, môžu byť stále vzorom. Prvý, druhý, tretí vystúpiť...,prvý, druhý, tretí vystúpiť...,prvý, druhý, tretí vystúpiť...,prvý, druhý, tretí vystúpiť...,prvý, druhý, tretí vystúpiť...,prvý, druhý, tretí vystúpiť...,prvý, druhý, tretí vystúpiť.....100%. (01.10.2009)

„Po tejto vojny nebude viac vojny lidu zmúdrejú nájdu ľudskú reč, zastane človek pro človeku a povie prosto, na čo je vojna." Tomuto naivisticko-patetickému konci, který pronáší jeden z odsouzenců na smrt, předchází místy až příliš rozvleklá a zdlouhavá zpověď jednoho z vojáků, kteří se v červnu roku 1918 v srbském Kragujevaci zapojili do vzpoury jednoho pěšího pluku rakousko-uherské armády proti jejich velení. Oceňuji dobře natočené bojové scény, byť jich tu vlastně zas tolik nebylo. Líbila se mi vcelku i hudba Milana Nováka. Pak tu je samozřejmě ono protiválečné poselství filmu ("Ľuda sme, na čo sa máme zabíjať."), což v 50 letech samo o sobě jistě stačilo k tomu, aby si film získal značné renomé. Nejsem si však jistý, zda to stačí k ocenění tohoto filmu o 60 let později. Ze slovenských filmů o světové válce se mi rozhodně mnohem více líbil Hollého film Signum laudis. (13.08.2018)