Místnost sebevrahů

[MFF Cinematik 2011, Piešťany] Emo subkultúra inkasuje poriadne nechcenú facku po ktorej sú priaznivci Tokio Hotel nútení si uvedomiť, že byť z ničoho nič homosexuál automaticky znamená hanbiť sa, utiahnuť sa, sebapoškoďovať sa, teda v praxi nadobro stratiť hlavu, zavrieť sa na 2 roky do izby, tam hystericky jačať/bucháť si hlavu o stenu, prepadať do paranormálnych stavov a útechu dosahovať pri chorej internetizácií v útrobách "Second Life" virtuality. Len tak pomimo to o "emákoch" až tak úplne nie je, keďže nám tu vystupujú tiež (až alarmujúco) neukáznení rodičia, ktorých priority tvorí kariérny rast, snobské večierky, zamlčované zálety a teda zvolení priesečník zlej výchovy s "poruchou psychiky" vyostrene upozorňuje "pozor vážení, toto sa može týkať kohokoľvek z nás." Vo výsledku je to však nevyvážená pózička obsahujúca efektné ozdôbky, dynamickú reprodukciu dvoch dej. línii, (okrem tej klubovej) uvreščanú "la resistance" hudbičku, hromadu ošemetných otázok a v skratke-všetko (narvané dokopy) a (vo výsledku vlastne) nič. Inými slovami mi "Sala samobójców" tu i tam pripadá ako taký riadne slabý+konfúzny odvar "Ben X" občasne využívajúci trapnosť z "Twilightu", samozrejme s ofinou nie do "kohúta", ale do čela... (19.09.2011)

K tematike "život je nahovno" to vlastne nie je príliš objavné a hlavný hrdina nesie všetky znaky, ktoré by človek očakával od typického kandidáta na skok do truhly: je to teenager, rodičia sa mu nevenujú, má problémy so sexualitou. Tvorcovia dokonca neodolali a obdarili ho čiernymi vlasmi s ofinou tak dlhou, že ani tričko s nápisom "Som emák lol cmuq" by jeho tendencie nevyjadrilo jasnejšie. Lenže! Bolo by veľkou chybou tento film odsúdiť iba na základe zbytočne okatej a sebaparodickej vizáže hlavnej postavy. Miestnosť samovrahov, aj keď neoplýva ktovieako originálnym posolstvom, absolútne boduje v SPÔSOBE, akým nám toto posolstvo predáva. Iste, treba si v prvom rade uvedomiť, že film je tak trošičku fantasy a že ak by sa opieral o reálne technológie a reálne fungovanie internetu, iba ťažko by fungoval. Akonáhle však divák príjme filmovú realitu, dostane sa mu sviežeho, precízne napísaného, zručne natočeného a vý-bor-ne zahraného (kraľuje hlavne Roma Gasiorowska ako Sylwia) filmu, ktorý sebaisto brnká na všetky potrebné emocionálne struny. Poliaci zabodovali. (07.12.2013)

Od tohto filmu som nevedel, čo mám očakávať, ale už len celý názov filmu prezrádzal, že toto nebude len taký obyčajný film. Téma samovražda má veľký potenciál, a myslím si, že Sala samobójców ho dobre využila. Aj keď toto nie je práve môj šálok kávy, napriek tomu som si film užíval. Páčil sa mi najmä prechod z reálneho, do virtuálneho života. Toto sa naozaj Poliakom podarilo. Váhal som, či dám 4 alebo 5, ale nakoniec som sa rozhodol pre 5. Nieje tu nič veľké, čo by sa dalo vytknúť... :) (19.06.2011)

Naprosto zbytečná filmová póza. Jediné, co potěší, je na středoevropské poměry docela dobře zvládnuté technické řemeslo, jinak je to ale bída s nouzí. Vyčpělé téma emo-kultury, které je zde předloženo tak vážně, že sklouzává do karikatury, k tomu hry jako droga a problémy se sexualitou. Víc už sem toho narvat nešlo. Třešničkou na dortu je ovšem ústřední dvojice, která přehrává tak nemístným způsobem, že film definitivně posunuje do polohy směšné tragikomedie. U dramatického závěru jsem se srdečně rozesmál. Tragédi. (05.01.2012)

film funguje výborně, jen části ve hře dost drhnou, rozhodně nevypadají dostatečně věrohodně... Čtu tu komentáře o Emo subkultuře, o tom jak je to urážlivé a blablabla... Asi sme koukali na úplně jinej film, protože já viděl snímek o mladym klukovi v depresích, to bylo to hlavní, veškeré věci ostatní jsou poddružný a považovat tenhle film za anti-emo je blbost. A tvrzení, že homosexualita je psychická porucha nikde ve filmu byť jen náznakem nezazněla. JFL mi připomíná feministku, které každé podržení dveří ženě připadá jako sexuální obtěžování (15.12.2012)