Kdysi byli bojovníky

Sociální drama, které se v určitém okamžiku vždy trochu odkloní od realistického způsobu zobrazení a divákovi tak sledování naprosto šílených obrazů v životech hlavních hrdinů trochu ulehčí. Je to zvláštní způsob, ale funguje. Dohromady to vytváří zvláštní pocit jinakosti, díky kterému si film určitě zapamatujete a i po delší době ho v hlavě bez problémů oddělíte od ostatních. Já jsem měl to štěstí, že jsem si o obsahu filmu nic nepřečetl, takže zvrat, který po nějaké té úvodní půlhodině nastane, mě silně překvapil a zcela přikoval moji pozornost. Gradace celého toho zmaru navíc funguje na výbornou, takže celá dramaturgická stavba dává svůj jasný smysl a nestalo se mi tak, že bych se někde v polovině filmu začal nudit. Má jediná výtka by tak snad šla k hereckým výkonům. Ty mi občas přišly až moc teatrální, ale právě to naštěstí zachraňuje občasná stylizace (třeba využití hudby a ruchů v násilných scénách) a ten zmíněný pocit jinakosti. Hodně silný film. 8/10 (03.03.2019)

Nedávam plný počet na každý dojemný film - citové vydieranie mi skôr vadí, nie však, akje jedinou možnosťou. Vzhľadom na vyústenie príbehu a to, čo prišlo po zhruba hodine zoznamovania sa s postavami, špinou, depresiou a biedou; Zoznamovania sa s rodinou, ktorá si navzájom ubližuje, chybuje a trpí; Má svoje sny a nechce si pripustiť, že všetko bude iba horšie; že tam somewhere over the rainbow možno je lepší svet, ale ona nie je a nikdy nebude jeho súčasťou; a že zo všetkého toho utrpenia vedie iba cesta rozkolu alebo smrti... Vzhľadom nato, čo túto rodinu postihlo, by bolo natočiť o nej film bez jedinej slzopudnej scény, prinajmenšom neľudské. Emocionálny ohňostroj, tak by som to nazval. V priebehu hodiny a pol sledovania bolestivo detailnej sondy do súkromia obyvateľov jedného - Stredozemi na hony vzdialeného, novozélandského slumu, sa vo mne vystriedala asi desiatka rôznych, prevažne nepríjemných pocitov. Od ľútosti, cez nenávisť, až po pocit zadosťučinenia (s už pramalým významom pre jeho aktérov). Na rovinu, Once Were Warriors nie je Mesto bohov. Nebehajú tu päťročné deti so zbraňami a až na jednu-dve scény, nebudete odvracať zrak. A v tom to je. Túto rodinu nehnala do záhuby sociálna situácia, ani nehostinnosť tamojších podmienok, ale ona samotná. Muselo sa niečo stať, pretože inak by trpeli večne. Film o tom, že aj čierna je jednou z farieb dúhy (aby som tak zacitoval)... Česť Tamahorimu, že netlačil na pílu, príbeh zbytočne nenaťahoval (ani na tie - pre žáner typické dve hodiny) a odrazu to v najlepšom ukončil. A aj keď uznávam, že so svojim filmom nedosiahol až na špičku, plné hodnotenie mu tam s radosťou dám. Minimálne zato, že sa na nič nehral. (13.03.2013)

Ty asociace na cikány se přímo nabízí, ale přeci jenom zatímco Maorové byli relativně donedávna vytlačováni na okraj společnosti, naše cikány se kdekdo snažil všelijak integrovat a podporovat. Oba přístupy skončily stejným nezdarem, jen s Maory se na jihu polokoule nikdo tolik nepárá. Tamahori tak podal nám ne neznamý obraz života etnické menšiny na městské periferii, kde v početných rodinách vládne násilí a alkohol, tedy obraz brutální a zalézající hluboko pod kůži. Pohřební haka mi zježila zátylek. Škoda teatrálního konce, ale v celkovém kontextu je to jen chybějící tečka na celkově vbezchybném diktátu. 95% (17.03.2013)

Asi je ťažké milovať muža, ktorý vlastnej žene neváha rozflákať tvár na nepoznanie, aby jej o pár dní povedal, že je stále atraktívna žena. A ona blbá mu znova dá šancu. Už po x-tý raz... Bez peňazí to ide ťažko, ale je zaujímavé, že chudáci, majú vždy plné popolníky a pivo na stole...Pravdepodobne ide o jeden z najlepších, ak nie najlepší film L. Tamahoriho a jeho sonda do rozvrátenej rodiny sa spoľahlivo zaryje pod kožu. Výborné herecké výkony a reálne scény z „ukážkového“ manželského života zatienia i malý nedostatok, akým je istá čitateľnosť a predvídateľnosť deja. 80% (04.02.2012)

Si otrokom svojich pästí! A divák sa stal strunou v jeho paži. Pretože rovnako napätý čakal kedy vystrelí, počas každej jednej hádky. Rôzne etniká majú rôzne nátury. Ale vždy sa nájdu jedinci, ktorí to natoľko preháňajú, že by si zaslúžili pobyt v klietke viac než mnohé zvieratá (teraz som si hádam šplhol u aktivistov:). Ale divák sa stal aj snom o lepšom živote pre všetky deti z tunajšieho domu kriku. Divák sa stal tým, ktorý je rád, že nemusí bojovať vo chvíli keď film sleduje, ale nepochybne zvádza vlastný boj ako každý iný. Poznáte to, realita je kurva, ktorá dáva každému, ale nie vždy tak ako si zaslúži. (04.07.2014)