Koyaanisqatsi

Netřeba slov. Stačí na sebe jen nechat působit, unášet se silou vizuálna a hypnotizovat soundtrackem. A vzhledem ke kontrastu záběrů a použité hudbě se dokument zaměřuje nejen na pozorování života člověka ale částečně i na jeho obžalobu (rozhodně nejde jen o neutrální „pěkný vobrázky“). Bral bych akorát větší dynamičnost při některých (počátečních) pasážích a nějaký ten střih bych ocenil i u časosběrných úseků, které se někdy až zbytečně moc opakují. Silné 4*. (21.07.2014)

Ide o zaujímavý "environmentálny" dokument, na svoju dobu, jedinečný s vynikajúcim mixom synthwave a klasickej hudby. Soundtrack udržoval moju pozornosť počas celej doby, čo sa však o samotnej snímke nedá povedať. Hoci je Koyaanisqatsi jedno obrovské posolstvo ktoré sa svojim obsahom musí dotknúť každého jedného obyvateľa našej planéty, prvá polovica mala veľmi pomalé tempo, dlhočizné zábery na objekty ma nefascinovali až tak ako by som očakával. Za to druhá polovica si napravila renomé. Vynikajúce timelapse zábery ma ohurovali až som takmer onemel. Lepšie zachytené zábery tohoto typu som doteraz ešte nikde inde nevidel, bravó. (04.01.2019)

Pri ceste za doplnením si zbierky filmov v TOP200 na ČSFD som narazil aj na tento veľmi pozoruhodný dokument. Určite zaujal, nenadchol toľko, koľko som čakal. Veľmi depresívna hudba, spojená s presnými a detailnými obrazmi ľudí a neľútostných dôsledkov ich činností v negatívnejšom prenesení sa odrazí asi na každom, no v mojom ponímaní nie až tak dôrazne. Určite sa toho dalo zobraziť viac a keby to na mňa doľahlo intenzívnejšie, určite by som bol dal viac percent. Takto je to na 80%. (15.10.2007)

Hypnotické posolstvo o stálosti prírodnej krajiny, do ktorej doposiaľ nestačil vniknúť človek versus krajiny radikálne upravovanej zvrchu aj zdola. Nezvratné zmeny tváre Zeme spôsobené človekom a jeho márne dobiehanie preludov. Ľudstvo je samo sebou nútené sa celý život uštvane naháňať. Na konci života často zistí, že to bolo o ničom. Radšej sa vraj mali viac venovať rodine, priateľom. Tak hovoria dnes mnohí dôchodcovia v domovoch sociálnej starostlivosti. Ale už sú starí, neperspektívni. Nik ich preto nepočúva. Okrem pár empatických ošetrujúcich sestier. Lebo nik nemá čas. Musí vybaviť to aj hento. A musí ísť tam, aj tam. A na dovolenku niekam a hlavne stále INAM!. A aktívny oddych! Nie leňošiť mame pri posteli. Veď oni to pochopia. Sami neboli iní. Človek sa vyvliekol z ponižujúceho otroctva roztrhaním železných reťazí, no zároveň aj zo slobody vymknutím sa z kĺbov. Zmenil sa na fliaskajúci franforec mäsa, poletujúci povetrím aj cestami, znečisťujúci zem, vodu aj ovzdušie a radikálne pretvárajúci tvár krajiny. Sily nepomenovaných to účastne sledujú, občas zasiahnu, no zväčša len sledujú. Oni sú v harmónii sfér. Pozorujú však meniacu sa tvár krajiny, pôdy, vody, atmosféry. Rovnako alarmujúce a očistne silné ako v čase vzniku. Vďaka obrazu. Vďaka hudbe. Vďaka úspornému slovu. (31.10.2014)

Je nutné to vidět na plátně, aby se kouzlo tohohle filmu mělo šanci projevit. Na jednu stranu je neodvratitelná pravda, že Koyaanisqatsi je coby jedinečné dílo překonané, což bylo dokázáno, když kdosi doplnil hudbu Philipa Glasse náhodnými obrazy z archivu a nikdo nepoznal rozdíl - tvrdit, že jde o něco absolutně výjimečného, už zkrátka nejde. A nešlo ani v době vzniku, kdy byly městské symfonie dávnou minulostí zažranou do kánonu kinematografie. Ale stejně tomu dám plný počet, protože ať je to jakkoliv, ve tmě sálu jde o vtahující zážitek, i kdyby okradený o konečnou hodnotu.A přece jenom krása kamery, velikost měřítka a naopak některé nuance z toho dělají víc než jen náhodnou změť obrazů kritizující kapitalismus. (05.05.2010)