Koyaanisqatsi

Koyaanisqatsi nabízí silný emoční zážitek, který vám obyčejný dokument jen tak nenabídne. Rozhodně patří právem k tomu základnímu z oblasti dokumentárního filmu. Celý zážitek v podstatě tvoří jen dva elementy. Krásné obrazy a hudba Philipa Glasse. Ta je pro Koyaanisqatsi nepostradatelným prvkem. Posouvá vizuální složku do spirituální roviny a vytváří pocit putování napříč miliony let vývoje naší planety. Hans Zimmer stole this shit! 9/10 (21.06.2016)

Taková trošičku Bible Země. Čuměl jsem, jaké všemožné obrazy tento dokument může obsahovat. To pak chápu, proč to točili celých osm let, protože něco tak ohromného se za týden natočit fakt nedá. Koyaanisqatsi by měl vidět každý, měl. Jenže člověka, co mu je svět kolem něj fuka tohle zajímat prostě nebude, a těch lidí je na světě většina. Zničíme se sami, jednou se určitě zničíme sami. Otázka je, kdy to bude a já mám ten pocit, že to bude brzo, hodně brzo. Tenhle dokument na to že byl točený v sedmdesátých letech je stále aktuálnější a jestli něco předběhlo dobu tak rozhodně tohle. Tenhle film totiž ještě nenašel dobu kdy bude skutečně aktuální vědět, co se nám režisér tohoto snímku snažil říct před teď třiceti lety, takřka. A pak už se bude na posteli, starý, usmívat, protože jeho život bude pomalu končit a on s pocitem soucitu bude tvrdit, že nám to říkal. Jenže jak má proboha celej svět začít přemýšlet nad věcí, když každý člověk má většinou sám problémů nad hlavu. Puštěním tohoto dokumentu? Těžko. Kouká se na to hezky, dokáže to divákovi vnutit úvahy o životě jeho a jeho okolí, ale ty úvahy budou trvat půl hodiny? Maximálně. Všeobecně se ví, že člověk je savec laxní a tak jako všecko i smrt Zeměkoule nechá na poslední chvíli. V tu chvíli už bude pozdě a jediné co nám zbude bude tento film. Kdyby Země zanikla, přál bych si alespoň jedno: aby tento dokument viděla jiná rasa, jiní badatelé a viděli, jaký život na naší planetě byl, než zanikl, protože líp to nedokáže nikdo. (09.11.2009)

Keďže je to prvá časť z trojdielnej série, mala by byť automaticky najlepšia, ale musím priznať, že pokrokovejšie spracovanie nasledujúcich častí sprevádzané nádhernou vizuálnosťou a oči trhajúcimi zábermi ma nadchlo podstatne viac. Všetky snímky spracúvajú podobný námet o nevyrovnanosti sveta, ľudskej tzv. genialite, ktorá mnohokrát prekračuje medze primeranosti a následne neuvedomele ničí všetko okolo seba v presvedčení, že vytvárame plnohodnotný svet. Umelecké spracovanie, ktoré určite prinúti zamyslieť sa nad samým sebou a rozhodnutiami, ktoré dennodenne uplatňujeme. Hudba Philipa Glassa je stiesňujúca a na nervy brnká s dokola opakujúcim sa motívom, čo môže zapríčiniť oprávnený nepokoj a duševnú nevyrovnanosť. Verím však, že o iný zámer ani nešlo a v tom prípade sa mu podaril majstrovský kúsok. Dokáže snáď ešte niekto okrem tohto hudobného mága vytvoriť tak sofistikovaný hudobný motív? Dokument, ktorý mi napriek relatívne krátkej minutáži natrvalo utkvel v pamäti. (25.04.2008)

Hypnotické posolstvo o stálosti prírodnej krajiny, do ktorej doposiaľ nestačil vniknúť človek versus krajiny radikálne upravovanej zvrchu aj zdola. Nezvratné zmeny tváre Zeme spôsobené človekom a jeho márne dobiehanie preludov. Ľudstvo je samo sebou nútené sa celý život uštvane naháňať. Na konci života často zistí, že to bolo o ničom. Radšej sa vraj mali viac venovať rodine, priateľom. Tak hovoria dnes mnohí dôchodcovia v domovoch sociálnej starostlivosti. Ale už sú starí, neperspektívni. Nik ich preto nepočúva. Okrem pár empatických ošetrujúcich sestier. Lebo nik nemá čas. Musí vybaviť to aj hento. A musí ísť tam, aj tam. A na dovolenku niekam a hlavne stále INAM!. A aktívny oddych! Nie leňošiť mame pri posteli. Veď oni to pochopia. Sami neboli iní. Človek sa vyvliekol z ponižujúceho otroctva roztrhaním železných reťazí, no zároveň aj zo slobody vymknutím sa z kĺbov. Zmenil sa na fliaskajúci franforec mäsa, poletujúci povetrím aj cestami, znečisťujúci zem, vodu aj ovzdušie a radikálne pretvárajúci tvár krajiny. Sily nepomenovaných to účastne sledujú, občas zasiahnu, no zväčša len sledujú. Oni sú v harmónii sfér. Pozorujú však meniacu sa tvár krajiny, pôdy, vody, atmosféry. Rovnako alarmujúce a očistne silné ako v čase vzniku. Vďaka obrazu. Vďaka hudbe. Vďaka úspornému slovu. (31.10.2014)

Pri ceste za doplnením si zbierky filmov v TOP200 na ČSFD som narazil aj na tento veľmi pozoruhodný dokument. Určite zaujal, nenadchol toľko, koľko som čakal. Veľmi depresívna hudba, spojená s presnými a detailnými obrazmi ľudí a neľútostných dôsledkov ich činností v negatívnejšom prenesení sa odrazí asi na každom, no v mojom ponímaní nie až tak dôrazne. Určite sa toho dalo zobraziť viac a keby to na mňa doľahlo intenzívnejšie, určite by som bol dal viac percent. Takto je to na 80%. (15.10.2007)