U brány věčnosti

Krásné umělecky zfilmované dílo o geniálním umělci, který byl na svojí dobu odlišný a zvláštní. Kdybych někdy měla možnost vrátit se v čase, ráda bych se setkala právě s van Goghem. Myslím si, že to byla neuvěřitelná a geniální bytost, která světu dala nádherné obrazy. Willem Dafoe po složil tu největší hereckou poklonu jakou mohl. Snímek je sám o sobě dost jiný. Chvíli se tam normálně baví a konverzují a další scéna je jen plná hudby, přírody a malujícího van Gogha. Na jednu stranu se mi to líbilo a i oproti délce filmu to uteklo rychle, ale na druhou stranu to bylo tak zvláštní, že se mi to nelíbilo tak jak bych si představovala. (20.03.2020)

Treba uznať, že Willem Dafoe to zahral bravúrne, priam až hypnoticky. Tie jeho posedenia pred lekárom, keď so skrčenými ramenami odpovedá na otázky... no paráda. Avšak treba uznať, že typovo sa sem vonkoncom nehodil. Vincent van Gogh zomrel keď mal 37, a tu vo filme pôsobil ako vyžitý šesťdesiatnik (logicky), čo nezodpovedá ale realite a dosť to rušilo celkový dojem. Tiež som si nie moc istý, či sa toľko prechádzal po poliach s roztiahnutými rukami... no ale umelecký dojem to má, uznávam. A k tomu veľa dobrých úvah. Ten záver mi ale prišiel dosť odfláknutý. Napríklad som vôbec nepochopil, prečo bol strelený do brucha, keď bol strelený do hrudníka. Navyše vôbec nie je isté, že to urobili tí výrastkovia, šušká sa o samovražde (a tá je asi najpravdepodobnejšia). Inak vo filme odznela krásna myšlienka - "asi som sa nenarodil ako maliar pre túto generáciu ľudí, ale pre tie budúce"... Keby tak chudák vedel aká veľká pravda to je. Za života pomaly nemal čo do úst vložiť (bez brata by asi zomrel od hladu) a po smrti jeden z najoceňovanejších maliarov na svete. A vôbec, ani neviem, či sa ten jeho rekord za jeden vydražený obraz v hodnote cca 82 mil. USD už prekonal. Asi ešte nie. Škoda, že sa jeho slávy nedožil aspoň jeho brat. Slabší nadpriemer. 70/100 (11.02.2019)

Zajímavě natočený pohled do života pomateného umělce. At Eternity's Gate se daleko víc ponořuje do duše a děl malíře než třeba Pollock (2000) od Eda Harrise. Režisér Schnabel a kameraman Delhomme dokázali snad každý záběr natočit, tak aby z něj mohl vzniknout samostatný obraz. Po zhlédnutí filmu se určitě každý snadno ponoří do Van Goghových děl. Schnabelův Basquiat (1996) určitě také stojí za zkoušku. (05.02.2019)

Blúdiť prírodou pomedzi lúky a polia. Prechádzať hájom popod tiene stromov, keď stromy, klasy či kvety náhle zalejú lúče Slnka. Zachytiť ten pocit. Neopakovateľný, jedinečný. Nenechať si ho v sebe. Potreba vydať zo seba to naj, nediktovaná ambíciami, peniazmi, snahou zapadnúť medzi komunitu. Komunitu, ktorej vadí a vždy vadila inakosť. Inakosť, ktorá až príliš často tvorivo hnala géniov, ktorých tvorbe sa dnes klaniame. O ich živote sa píšu fantastické výborné knihy, nakrúcajú filmy (napr. o van Goghovi napísal Irving Stone skvelý Smäd po živote; predlohu výborne zrežírovali V. Minneli s G. Cukorom s Kirkom Douglasom v hlavnej úlohe). Dnes, keď je všetko každému jasné, hodnota diel daná. Pán Schnabel zachytil ten pocit, to hmlisté videnie, skučanie ducha pri nemožnosti tvoriť zavretý v blázinci, v klietke nepochopenia, no milovaný oddaným bratom. Príkro odmietaný v túžbe po prirodzenom ľudskom kontakte - chápanom ako útok čudáckeho blázna, či neprimerané obťažovanie. A pri bráne večnosti, ktorou chudák Vincent každý deň prechádzal akoby turniketom, stále platia slová geniálnej českej verzie piesne Vincent naspievanej Pavlom Bobkom: "Stále stejnou tmou, stejné louky tu hoří dnes, mrak je láká do nebes, Kde Vincentovy modré oči sní. Jak jen pozmění barvy žhnoucích slunečnic, vítr v tváři má pár skic, to smýknul štětcem touhy van Gogh sám. Já už vím a znám, co jsi tenkrát toužil říct a jak jsi trpěl pro své nadání učit lidi vidět víc. Však nebyl nikdo, kdo by naslouchal, snad dnes tu s tebou stál. A svět tě tak trýznil, Tvou lásku splácel zlým. Jen černé vrány nad hlavou ctí tvou mysl bolavou. Svět nazval velkou vášeň šílenstvím. A já chci ti říct Vincente, že není nikde svět pro lásku Tvou, se kterou bdím.". (11.02.2021)

Pekná práca so svetlom a kamerou, pán režisér. Už od prvých minút filmu ste nám dali možnosť ochutnať Vincentovu dušu a prijať myšlienku, že to nebol obyčajný človek s obyčajným pohľadom na svet okolo seba. Nádherná alegória – pohľad na „umierajúce“ slnečnice. Príbeh je poňatý takmer ako dokument. Kamera akoby sa nachádzala na úrovni Vincentových očí – ak sa s niekým rozpráva on, vnímate to, akoby ste s dotyčným človekom viedli dialóg vy. Alebo je kamera na úrovni očí niekoho, kto putuje s ním, ako jeho imaginárny priateľ. „Prečo to maľuješ?“ „Čo?“ „Tie kvety. Prečo ich maľuješ?“ „Nie sú vari krásne?“ „Áno, sú krásne. Určite. Oveľa krajšie, ako ten obraz“. „To si myslíš?“ „Áno“. „Možno máš pravdu. Ale tieto kvety zvädnú a vyblednú, ako všetky ostatné“. „Áno, to vie každý.“ „Ale moje zostanú večné.“ „Si si istý?“ „Prinajmenšom budú mať šancu“. „Mohol by si namaľovať mňa...“ „Prečo nie?“ „Možno tiež zostanem navždy mladá!“ „Dokonca Ťa môžem namaľovať mladšiu!“ „Nie, to by nebolo správne.“ Poetika, kocháte sa krásami francúzskeho vidieka spolu s Vincentom, až do takých detailov, že cítite spolu s ním poryvy vetra, ktorý sa hrá so steblami trávy a uvedomujete si tú túžbu, vnútorný tlak, ktorý ho núti zachytiť čaro chvíle, to svetlo, vánok, priam až vôňu polí. „Tvárou v tvár rovinatej krajine, nevidím nič iné, iba večnosť. Som jediný, kto to vidí? Existencia nemôže byť bezdôvodná!“ „Niekedy si hovorím... Možno... Možno... Možno si (Boh) vybral len nesprávnu dobu. Možno Boh zo mňa urobil maliara pre ľudí, ktorí sa ešte nenarodili!“ (28.02.2020)