Hádej, kdo přijde na večeři

Stále aktuálny film. Predstavte si totiž situáciu. Žijete v Čechách alebo na Slovensku. Máte dcéru. A tá dcérka si privedie z ničoho nič k Vám ako rodičom Cigána. Chce si ho vziať a svadbu si nechce nechať vyhovoriť. Milujú sa ako hrdličky a Vy ako rodič ste nevychovávali svoje dieťa ako rasistu. Nedávali ste mu recitovať z Mein Kampfu a nekázali ste mu, že každý farebný je zločinec. A že pred takými je potrebné si držať odstup. Tak čo, pozvali by ste Lakatoša Stojku na večeru? Požehnali zasnúbeniu? S úsmevom na tvári s vedomím, že problémy budú, no ich láska všetko prekoná? Tento film presvedčivo skúma hranice slobodomyseľného presvedčenia, ktoré sa začínajú zatvárať na základe situácie vo vlastnej rodine. Hrany možného rasového odmietnutia partnera rodičmi sa tu síce obrusujú budovaním inej selekcie (vzdelanostnej - keď už má ten neger univerzitu a slušný post tak prečo ho vlastne neprijať, že?), no celok ukazuje skvele ešte minimálne tri ďalšie veci. 1. mužskú urazenú márnomyseľnosť a chýbajúcu schopnosť vcítenia sa samcov, 2. nenápadnú a efektívnu ženskú manipuláciu, 3. schopnosť mužov patetickým záverečným slovom vzbudiť dojem pána situácie. (06.10.2014)

Kvalitná Kramerová klasika snažiaca sa striafať do skrytého rasizmu liberálne orientovaných príslušníkov vyššej vrstvy.Dnes už nie príliš kontroverzná téma vzbudila v dobe svojho uvedenia náležitú pozornosť. U mňa skôr pozornosť vzbudilo priam božské ústredné herecké obsadenie, teda až na Katharine Houghton, ktorá je kvalitou ďaleko za trojicou Hepburn-Tracy-Poitier. (29.11.2008)

Zlatá éra kinematografie. Užívajte si výkony všetkých hercov a posolstvo, ktoré nesie tento film. Rasové predsudky boli ešte v roku 1967 bežnou záležitosťou, a tak ľudia potrebovali počuť odkaz, aký tento film obsahuje. Že farba a rasa nie sú to, čo by malo brániť dvom ľuďom , ktorí sa milujú, zdieľať svoje životy. Je ľahké pochopiť, to, čo sa tvorcovia na obrazovke usilovne snažia - prelomiť múry a predsudky, ale v reálnom živote to môže byť oveľa ťažšie. Ale je aj pravda, čo povedal Mahatma Gandhi - "Ty musíš byť tou zmenou, ktorú chceš vidieť vo svete". No a zároveň je smutné a dojemné sledovať Spencera Tracyho v tomto filme, pretože zomrel pár týždňov potom, čo bol dokončený. 95%. (25.12.2016)

Rozhodně nemám nic proti humanistickém poselství tohoto filmu, přestože víc po lopatě to snad ani nešlo, a už vůbec nic proti herecké kanonádě Hepburnové a Tracyho. Jenže "Hádej, kdo přijde na večeři" je až příliš divadelně upjatý a po celou dobu se film plácá na mělčině naprostých banalit, čímž opravdu nechci zlehčovat rasovou situaci ve Spojených státech. Dnes už je to jenom bezzubým reliktem bouřlivé doby, což je poněkud málo. (16.01.2009)

Dnes už možná ne tak do očí bijící, ale stále zatraceně aktuální dílko o ideologickém pokrytectví a předsudcích, které jsou nám vryty pod kůži ať chceme či ne. Prakticky divadelní formát, tři legendy hollywoodských luhů a hájů a jeden velký, dlouhý rozhovor s optimistickým (leč vůbec ne revolučním) poselstvím na konci. V pomyslném souboji hereckých výkonů na mě nejsilnějším dojmem působila aristokraticky soucitná Hepburnová, v těsném závěsu Poitiers, král sympatií, s kterým snad musí soucítit i kdejaký rasista... Na Tracym sice jde poznat, že mu v době natáčení rychle ubývalo sil (sedmnáct dní po dokončení snímku zemřel), může však být na svůj poslední pomník právem pyšný. Katherine Houghton v roli mladé Joey Dryton mě zaujala snad jen svou podobou mladé Hepburnové (ve skutečnosti jde o neteř a tetu). Podnětné. A schválně si položme otázku - jak by reagovali naši rodiče (ev. jak bychom reagovali my, pokud by šlo o naše děti), kdybychom si domů přivedli romskou nevěstu? 80% (05.11.2007)