Žít

Akira Kurosawa je lidský, ale zároveň je nemilosrdný, je místy až poetický a stejně tak je doslovný. To vede k tomu, že natočil snímek o obyčejném člověku a jeho obyčejném životě, a přesto se jedná o snímek, který je zajímavý, a to hlavně proto, že vám bude blízký. Kurosawa je mistr dlouhých scén, ale také skvěle zachycených charakterů. Tady je velmi komorní a nenajdete zde jedinou akční scénu. (07.11.2014)

Ak by si niekto myslel, že budeme sledovať príbeh obyčajného človiečika, ktorý zomiera na rakovinu a premáha ho pocit márnosti zo svojho unudeného a zbytočného života, bude to pravda len z polovice. Druhým nosným piliérom filmu je zbyrokratizovaná miestna správa, ktorá pôsobí až smutno komicky. Skĺbenie oboch tém a réžijné majstrovstvo svetoznámeho režiséra pôsobí nenápadne a vhodne sa dopĺňa. Bohužiaľ mám výhrady proti záverečnej tretine snímku, lebo je zbytočne popisný. Divák pozná všetky odpovede a len čaká, až na to prídu aj protagonisti príbehu. (11.04.2011)

Znova sa mi potvrdilo, že Kurosawa ma viac baví vo filmoch z jeho súčasnosti, kde sa zaoberá civilnými ľudskými problémami, ako keď jeho postavy riešia, ktorého cisára treba skôr zabiť, aby mali z toho čo najväčší osoh. V postave Takashiho Shimura si viem v nejakom českom remaku predstaviť Františka Filipovského. Nikoho to bohužiaľ nenapadlo včas. Krásny a univerzálny film, ktorý ukazuje okrem iného aj to, že všetci máme na svete tie isté problémy. Podľa spôsobu reči by som to o Japoncoch ani nepovedal :))) TOP 20 (10) (26.05.2012)

FIlosofická bajka z dílen A. Kurosawy. Ukázka toho, jak uvědomění si vlastní smrti dokáže změnit život a dokáže člověka popohnat k naplnění vlastního žití. Bez tohoto uvědomění většina z nás jen slepě proplouvá životem. Je to sice myšlenka několik tisíc let stará, stejně však většinou lidí stále opomíjená. 9/10 (25.04.2008)

Režisér menom Akira Kurosawa, mimochodom môj najobľúbenejší Japonský tvorca, ma neskutočne fascinoval svojimi samurajskými filmami, ktoré veľmi charakteristicky zachytávali život v pred-priemyslenej krajine Japonska. Kedy už staré zvyky a tradície pomaly upadali ale pre novú západnú kultúru neboli ešte dostatočne pripravené základy. Snímky od Kurosawa ako Shichinin no samurai (1954), Yojimbo (1961) či Tsubaki Sanjūrō (1962) patria k mojim najobľúbenejším filmom všeobecne. Ikiru je snímka ktorá je naopak radená do , vtedajšej, prítomnosti a sleduje život jedného frustrovaného úradníka, ktorý celú svoju kariéru a dalo by sa povedať, že aj mladosť presedel v kancelárií a v každodennej rutine, medzi papiermi, mu prebehlo 30 rokov života. Pravdepodobne by pokračoval vo svojom nudnom živote, keby sa nedozvedel, že má rakovinu žalúdka a do konca mu zostáva 6 až 12 mesiacov života. Psychicky sa položí lebo si uvedomí, že za svoj život nikdy nič nedokázal, nikdy nič v úrade nespravil, nikto si naňho nebude pamätať a jeho jediný syn sa už nevie dočkať, kedy sa dostane k jeho úsporám, keďže celý život tvrdo šetril, do krčmy nechodil a zbytočne na nič nemíňal peniaze. Takto sa v ňom niečo zlomí, vyberie si všetky úspory a vydá sa do prvej krčmy. Tam sa stretáva s jedným spisovateľom a rozpovie mu svoj príbeh. Spisovateľa filozofické vnímanie konca života hlavnej postavy natoľko dojme, že sa ho na jeden večer ujme a prefláka s ním celý večer. Opijú sa, navštívia podnik s hazardnými hrami aj za dievčencami sa pozrú. Chlapík však stále nieje spokojný a koniec sa blíži, tak sa rozhodne, že na úrade, kde pracuje, začne pomáhať ľuďom a nie ich posielať na úrady iné ako to je vo zvyku ešte aj dodnes. So svojim entuziazmom sa mu podarí v chudobnej štvrti sa mu síce podarí postaviť nový park ale bude ho to stáť veľa energie. Toto trvá asi 2/3 snímky. Potom hlavná postava umrie. Nasledujúca 3/4 hodina ktorá zostala je o dialógoch jeho kolegov na kare. Rozhovory sa začnú striedmo až nakoniec, keď si postupne spomenú čo všetko za posledné mesiace jeho života spravil pre ľudí, kolegovia prepadnú historickému plaču a sľúbia, že aj oni budú rovnako pomáhať ľuďom. Pozorný divák si však všimne, že film nekončí happyendom... ale svojim spôsobom tragicky vďaka ľudskej hlúposti, malichernosti a lenivosti. Herec, ktorý hral hlavnú postavu, uhral tak akoby mu išlo doslova o život. Bolesť ktorú prežíval jeho charakter musel cítiť aj on sám... Dal do toho neskutočné emócie. Ide o neskutočne podarený psychologický film, ktorý má aj dneska čo povedať. (13.12.2015)