Žena na válečné stezce

Hlavná hrdinka, učiteľka hudby a dirigentka zboru spevákov, sa s tým vo voľnom čase nesere. Uskutočňuje starostlivo pripravené sabotáže a skraty elektrického vedenia, dávajúceho energiu spoločnostiam, ktoré masívne drancujú nerastné bohatstvo a prírodu Islandu. Jasné, že ide z pohľadu vládnej moci o závažné trestné činy, ktoré je potrebné stíhať a ich páchateľov čo najskôr účinne eliminovať. Aby biznis mohol nehatene pokračovať ďalej, podporený masívnymi čínskymi a americkými peniazmi. Zúfalá bojovníčka preto píše manifest, kde upozorňuje na existenciu nepísaného práva, ktoré dáva človeku možnosti vykonávať sabotáž extrémne agresívnych korporácií akýmkoľvek spôsobom, tak aby sa eliminoval ich vplyv na čo najnižšiu úroveň. Popritom ale hrdinka rieši vlastné nenaplnené materstvo formou  adopcie osirelého dievčatka z Ukrajiny. Rieši aj vzťah k vlastnej sestre, ktorá sa pridala k astrálnym ezopičovým spoločenstvám jógy, ašrámu, hľadania vlastných čakier v spleti splývavých farebných batikovaných rób a kamenných náramkov. A rieši aj vzťah k svojmu "možno" strýkovi, ktorý toho veľa nenakecá, ale pomôže jej, vždy keď je to potrebné. Umelá a trochu navyše je línia o všadeprítomných muzikantoch, či už kapely z Islandu alebo krojovaných speváčok z Ukrajiny. Inak fajn. (21.06.2021)

Severské filmy mají co do sebe a islandskou kinematografii mám zvůášť rád. Příběh dvou "střelených" sester by si možá zasloužil o hvězdičku víc. Zoufalá žena se rozhodla pro ekologický boj osobitým způsobem, který ovšem byl za hranou zákona, ba i ohleduplnosti k obyčejným lidem, kterým najednou přestal jít elektrický proud, pro Island tak důležitý. Tenhle boj jsem nemohl schvalovat. Její sestra zas byla v zajetí asijských náboženství a chtěla se odebrat na dva roky do indického kláštera kvýuce meditace. Co mě na filmu ale vadilo nejvíc byla záměna hrdinek ve vězení. Ano, z vězení se nedá pečovat o sirotka z Ukrajiny, ale lze tam meditovat... No, nevím... (09.01.2021)

Je vidět, že seveřané mají rádi lidi a kvůli té věčné zimě si vypěstovali specifický humor, který zvláštním způsobem koresponduje s půvabnou a současně drsnou krajinou. Symbióza svého druhu. Jemně bizarními prostředky vybízí k přemýšlení o přehnané ekologické aktivitě stejně jako úžasné rodinné soudržnosti. Je to chytré a originální, byť drobně vzdálené naší kultuře. (31.01.2019)

Klasický islandský film plný hořkého humoru a problému, který teď není výjimečně o typicky islandském problému. Kupodivu i takové téma se najde a je to tak dobře. Jediné, co mi vlastně vadilo byla to všudypřítomná hudba. Ta byla opravdu zvláštní a zbytečná. Škoda. Ačkoliv chápu snaha udělat film zajímavějším. (26.12.2019)

Tí, ktorí tu píšu o nejakej manipulatívnej hipsterskej zelenej agitke, zrejme nikdy nepočuli príbeh o istej Sigríður Tómasdóttir. Tá už v roku 1907 zabránila priemyselníkom, aby postavili vodnú elektráreň na rieke Hvítá a zachránila tak vodopád Gullfoss pred istým zánikom. Kto niekedy naživo videl Gullfoss, vie, že to stálo za to. Sigríður je považovaná za prvú ekologickú aktivistku v dejinách a jej príbeh je dôkazom, že aj čin jednotlivca niekedy zohráva kľúčovú rolu. Film o jednej novodobej ekoteroristke ma zo začiatku nejako nebavil a hlavne vsuvky s dychovou kapelou nezapôsobili asi tak, ako autor zamýšľal. Postupom času sa to však zlepšovalo až do grandiózneho finále, takže môžem len odporúčať. (27.01.2020)