Dům bláznů

Rozmýšlam, kto vlastne bol v tomto filme bláznom?? Či pacienti, konkétne napr. - ženská, harmonikárka, ktorá si vo svojom halucinogénnom svete vysnívala, že sa stane ženou B.Adamsa alebo pravými bláznami boli skôr vojaci, ktorí nezmyselne bojujú proti tým, po boku ktorých kedysi priateľsky stáli. Vlastne ide o 2 dejové línie, ktoré majú veľa spoločného, aj keď sa to na prvý pohľad nemusí tak javiť. Končalovskij sa s pointou trošku viac vyhral, nezobrazil ju až tak prvoplánovo, no s citom a metaforicky. V tejto bláznivej a uletenej dráme možno nájsť rovnaké charakteristiky vojakov, aj bláznov. Aj keď výsledný dojem je rovnaký, irónia a podstatný rozdiel pramenia len v jednom : sú tí, ktorí za to jednoducho nemôžu a tí, ktorích zdravý úsudok by mal byť relatívne v poriadku, aj keď to v konečnom dôsledku tak nevyzerá... Výborné dielo nielen po dejovej, ale aj technickej stránke! (21.06.2007)

Skvělý nápad, jak natočit silný antiválečný film. Před bezmocí a přirozenou prostotou duševně churých tupost války (ať v ní jde o cokoliv) jen zvoní. Končalovskij je chytrý režisér, herci jsou sami o sobě výteční a jsou-li vedení takovou rukou, člověk se o ty prostoduché dobráky, které představují, svíravě bojí. (26.01.2012)

Nočnou krajinou uháňa vysvietený vlak. Skupinka pacientov z neďalekej psychiatrie ho pozoruje, pričom mladá harmonikárka spomedzi nich si predstavuje jej vysnívaného milého Bryana Adamsa, cestujúceho nočnou krajinou. Psychiatria sa nachádza na Kaukaze, v ohnisku čečensko-ruskej vojny. Vďaka lokalizácii ústavu sa dej presúva od poetického úvodu k dunivým výbuchom, otriasajúcim nielen ústavom ale aj dušami pacientov. Uvoľnené väzby medzi osadenstvom a žoviálnym lekárom nahrádza po úteku lekára a všetkého personálu z psychiatrie nutnosť postarania sa o seba. Výsledok pripomína štandardizovaný typ sovietskeho umeleckého filmu – chce veľa povedať, hlavne symbolikou, typizovanými postavami pacientov i vojakov (intelektuál s batôžkom, drsný čečenský vojak, antikomunistická bábuška, modliaci sa islamista, ľudomilný ruský kapitán). Film sa zároveň snaží o smutný romantický film, vojnovú drámu i bláznivú komédiu. Vyznenie o nenormálnosti „normálnych vojakov“ v konfrontácii s pacientmi psychiatrie je v poriadku, len maškarno-deklamačný spôsob, snažiaci sa ukázať všetko možné je nadbytočný. Herecký výkon harmonikárky si zasluhuje uznanie. (19.10.2004)

Film v ktorom je v hlavnej úlohe symbolika každého druhu. Bez pozorného sledovania a záľuby v lúskaní orieškov sa jeho hodnota stráca v obrázkoch a skrytých významoch. „Čo vidíš? – Jablko. – A ja národy, ktoré sa milujú, zabíjajú a bojujú. Ako ho môžem zjesť?“ „Boh odpúšťa. – Ktorý? – Všeobecne..Boh! – Odpúšťam Ti. Choď!“ Kto z nás je blázon? Ten, čo nemôže zjesť jabĺčko, alebo ten, čo chce slobodu, pomstu, trávu, jesť? Boh odpúšťa všetkým. Je to jeho práca a navyše – všetko vie a preto nesúdi. Necháva súdiť hlúpeho človeka. Hudba, ako symbol iného sveta, kde sú všetci šťastní a spokojní, láska, ktorá nás drží pri živote, kým sa niekto za nás modlí. Mnoho takýchto podobenstiev je vo filme o vojne, ktorá zbavuje ľudí zvyškov ľudskosti, ktoré v nás ostávajú, keď nám chýba sloboda a životy riadi diktát. Ľudstvo nikdy nepochopí, že sloboda je len vnútorný pocit, rovnako ako ten, ktorý nám navráva, že môžeme niekoho ovládať. A preto, kým na zemeguli nebude veľkým nápis „dom durakov“ a my všetci budeme dnu, neprekročíme svoj tieň a nedotkneme sa slobody ani jedným prstom. (18.03.2006)

Podobenství, typicky rusky rozmáchlé, tragikomické a místy absurdní. Se zajímavou atmosférou, tentokrát přece jen ne úplně jednolitou. Vzhledem k prostředí blázince a války se pak paradoxně zcela od reality odtržené pasáže romance s Bryanem Adamsem zdají nejnormálnější a nejlidštější. Spousta hlubokých myšlenek tu také nebyla zasazena na špatnou půdu. (04.07.2008)