Šepoty a výkřiky

Ťažký, preťažký film, ktorý ma ešte dlho bude prenasledovať. Film ukazujúci predovšetkým bolesť, smrť, odcudzenie, chlad ani iný nemôže byť, ale predovšetkým herectvo štyroch persón, ktoré rozprávali svoje príbehy tvárami, takže film mohol byť pokojne aj nemý. Ale už nie čiernobiely, pretože farby odrážali vnútro postáv rovnako, ako reč ich tvárí. (23.08.2013)

Bergmanofilové, jděte se vycpat! Tohle byla čistá sračka. Co jiného může deprimovat, mě nudilo. Nijaké, nezajímavé a zbytečné. Jen mě děsilo, co může přijít dál. Ale proč vlastně Šepoty a výkřiky? Když bdíte, tak se šeptá, ale jakmile zamhouříte oka, či se vám podaří, byť jen na okamžit, usnout, začne se křičet. Už nikdy nenechám studenta filmových věd vybírat, na co se budeme dívat. (19.12.2007)

Tu sa tiež Bergman nezaprel, vo filme je plno výčitiek, spomienok na minulosť aj psychologického snímania postáv. Ale postavy sa často chovali nezmyselne a bez života, bez iskry, že ma to až unavovalo a asi v dvoch prípadoch aj rozčuľovalo. Je tu znázornené zúfalstvo, bezmocnosť pomôcť milovanému človeku aj keď tá osoba zomrie a už ju nič nebolí, začne bolesť u tých najbližších a tie všetky emócie vie Bergman užasne zachytiť na filmové plátno, ale u neho je to už len štandard. Vo filme nebola skoro vobec hudba a v niektorých scénach sa veľmi pýtala a naozaj tu dosť chýbala. Tu pán režisér išiel až do krajnosti, chcel šokovať a to sa mu v dvoch prípadoch aj podarilo. (26.07.2015)

Dívala jsem se před týdnem na Personu a musím říct, že se mi líbila více než oceňované Šepoty a výkřiky. Opět obdivuji Bergmana, jak dokázal natočit ženy se všemi jejich pocity a trablemi, touhami... Tohle z mužů neumí jen tak někdo. Napadá mě Woody Allen a on, pak bych musela dlouze přemýšlet. Kromě geniálního vykreslení ženského nitra mě tento film ještě zaujal něčím jiným - je děsivě depresivní. Nevím, možná to tak působí jen na mě, ale při sledování jsem se místy necítila vůbec dobře. (17.06.2013)

Filmárske kúsky Ingmara Bergmana sú u mňa raz hore, raz dole. Nikdy totižto neviem, akú ženskú hádanku si na mňa pripraví. Pri relatívnom sklamaní, ktoré som zažila pri Mlčaní, som si myslela, že ma od tej chvíle žiaden film nenadchne a musím priznať, že Šepoty a výkriky sú doteraz najlepším filmom, aký som mala tú česť vzhliadnuť od režiséra, ktorý vníma ženské vnútro viac ako ostatní. Jedna smrteľne chorá žena, milujúca opatrovateľka a dve sestry neschopné vymaniť sa pri príchode za sestrou z tieňov minulosti, ktoré ich bolestivo prepádavajú v každom kúte rodičovského domu. Večná snaha o zblíženie sa, večná túžba po odpustení a skutky, ktoré mali byť dávno pochované a predsa sa vynárajú v tých najneočákavanejších chvíľach. Bergman si zobral na paškál tri sestry, ich vnútornú odlišnosť a jednu slúžku, ktorá v celom tom depresívnom pekle predstavovala jedinú záchranu a človeka ako chápavú ľudskú bytosť. Duševná poéma v dokonalom súzvuku s metaforickým vyobrazením človeka zmietaného strachom z nepoznaného a v tom strachu nakoniec schopného udusiť i ľudskú súdnosť. Veľmi ťažký film hovoriaci prostredníctvom skutkov, myšlienok a výrazov tvárí. (07.08.2008)