Howlův kráčející hrad

V mnoha filmech lze najít nějakou větu, která se perfektně hodí pro ohodnocení daného díla a ani Hauru no ugoku shiro není výjimkou. V tomto animovaném snímku známého Hayaa Miyazakiho se do podobného hodnocení pouští rovnou hlavní postava, a musím přiznat že neskutečně trefným způsobem. Říkají tomu zámek, ale uvnitř je to jen hromada šrotu. Nemám co dodat. (07.12.2008)

Moc pěkná animace, na tom se asi všichni shodneme. Ale co ten příběh ... Ze začátku jsem byl spokojen a překvapen - východní anime mi nikdy nic neříkalo, takže jsem byl až zaskočen, jak moc se mi první polovina Zámku v oblacích líbila. Příjemný nadhled, pohádkovost, magie, kouzla, sympatické postavy. A pak se to někdy kolem poloviny totálně zvrhlo, že jsem nic nechápal. Vůbec netušim, co a proč se tam začalo dít. Postava, kterou doposavad považuju za hlavního záporáka - bum prásk - a jsme nejlepší kámoši. No what the fuck, přátelé?! Ta přemrštěná hodnocení Miyazakiových filmů docela nepobírám. Asi je na ně moje mentalita příliš na západě ukotvená, nebo co. 60 % (24.12.2010)

Co som doteraz videl od Myiazakiho, sa mi velmi pacilo. Iste, aj toto nadherne vyzera a je tam niekolko krasnych magickych scen. Ale co z toho, ked ma vobec nebavil pribeh? Pozeral som to na 5x a modlil sa, nech to skonci. Navyse neustale komentovanie akcii typu "vidim dvere", "idem po schodoch" alebo "aha, krb" ma totalne vyrusovali. Vobec mi to nesadlo. 6/10 (27.05.2020)

Miyazakiho dva predchádzajúce filmy ma naozaj okúzlili, no tentokrát bolo na mňa tých fantasy prvkov trošku priveľa. Jednoduchšia dejová línia by filmu určite prospela a skrátenie o pár minút dvojnásobne. Inak je ale všetko na správnom mieste. Animácia kúzelná, nápady originálna a dojemnosť a úprimnosť ďalšieho pekného príbehu na najvyššom stupni. 70%. (15.10.2009)

Jeden z kolegov sa pýta, kam ten Miyazaki na tie nápady chodí. Dobrá otázka. Bolek Polívka na ňu svojho času za seba odpovedal, že on na ne nechodí, ono to chodí naňho. Nech už pán režisér z knižnej predlohy prevzal čokoľvek, veľa toho zaiste nebolo, keďže výsledkom je to, čomu sa hovorí "typický Miyazaki". Kamže to teda ten starý pán chodí? Kde inde než do tradičných čínskych a japonských záhrad (spomeňte si, aj filmový Howl-Hauru má "svoju záhradu"), ktoré excelentne demonštrujú východnú koncepciu poézie - na Západe je poetická vonkajšia podoba vecí, na Východe ich vnútorný, "duchovný" rozmer. V týchto záhradách nič nie je tým, čím sa zdá byť, keďže cieľom bolo vytvoriť ekvivalent prírody, krajiny či univerza. Stromy sú zakliate do bonsají, horské chrbty do balvanov. Les nadobúda podobu skalného labyrintu zloženého z pozliepaných pórovitých monolitov. Dažďová kvapka je reprezentovaná v podobe sústredných kružníc vyrytých do jemného štrku, riečny tok v sústave navzájom sa prekrývajúcich plochých kameňov. Výhľady do záhrady majú podobu otvorov v tvare mesačného kotúča či roztvoreného vejára, čím vzniká "vypožičaný obraz". Do bambusového húštia sa pozerá skrz kamenné či drevené mreže s naturalistickým alebo symbolickým ornamentálnym rastrom umožňujúcim subjektívnu interpretáciu videného. Latentná podoba videná v kuse kameňa stačí, aby bol kameň posadený na podstavec s rovnakou vážnosťou, s akou sa v Európe na podstavec kladú sochy. Poloabstraktná textúra v travertíne stačí, aby bol daný kameň vložený do honosného rámu a zavesený na stenu pavilónu. Skala nachádzajúca sa v inej, dutej skale. To všetko sú subtílne imaginatívne a fantazijné momenty cudzie európskej senzibilite až do doby vzniku surrealizmu. Interpretácia Miyazakiho tvorby prostredníctvom signifikantného elementu východoázijskej kultúrnej tradície? Ale prečo nie? (31.08.2008)