HarryBlock

Telenovela z prostredia tajných agentov. Ozvláštnenie aké sme nepotrebovali. Všetko je navyše postavené na dialógu, takže miestami to skôr pripomína plytkú divadelnú hru. 

Film, ktorý nepochopíte bez prečítania synopsi, pretože tá obsahuje dôležitú informáciu, ktorá vo filme absentuje. Už to hovorí za všetko. 

Potrét dehumanizovanej spoločnosti po Veľkej vojne v duchu hesla antických Grékov: "Najlepšie je sa nikdy nenarodiť." Aj takéto filmy treba, aby sme si pripomenuli kto sme.

Napriek brilantnej réžií a veľmi dobrému Danielovi Craigovi, ktorého zarastená tvár so začervenanými očami má v sebe čosi beatnicky posmutnelé, je tento film trošku gýčik pre malomeštiakov, pre ktorých je Burroughsova predloha príliš cynická. V prvom rade vo filme absentuje podstatná informácia, že Burroughs musel újsť do Mexika, pretože doma "nechtiac" (zrejme bol sfetovaný a skúšali sa hrať na Williama Tella) zastrelil svoju ženu. Aby sa vyhol base zdrhol do Mexika, ktoré sa preňho stalo azylom, ale v podstate aj vyhnanstvom. Celý román je navyše pretkaný cynizmom, ktorý vo filme absentuje, Burroughs tam popisuje, že v Mexiku môžete zabiť chlapa na ulici za bieleho dňa a keď dáte polícií 200 pesos tak nikto nebude nič riešiť. Guadagnino všetky tie "zlé" veci vyškrtol, ostala len zromantizovaná verzia hlavného hrdinu aj Mexika zaliateho oranžovým slnkom.

3. séria je vrchol televíznej detektívky, všetky zložky (hlavne kamera a svietenie sa veľmi zlepšili vďaka technickému pokroku) sú tu dovedené do absolútnej dokonalosti. Sagin nový kolega Henrik (a jeho backstory) je pre mňa osobne oveľa zaujímavejší ako Martin (Kim Bodnia je podľa mňa strašne preceňovaný herec), obidvaja sú tak trochu blázni a preto je medzi nimi úžasná chémia. Navyše Sagin charakter sa napriek jej autizmus konečne poriadne vyklenul, začína prejavovať emócie a okolností ju začínajú zomielať, autori sa jej dostali pod kožu!

Zaujímavý posun v rámci žánru, neočakávajte žiadne akčné tempo, život špióna je tu vykreslený ako strach a paranoia, ale - čo je neobvyklé - aj nuda a emočná prázdnota. Scéna s dcérou, v ktorej hlavný hrdina vyznieva trochu ako autista, pretože je už ťažko zdeformovaný svojou prácou, je geniálna. Je to skôr tiché, intímne, viac dráma než thriller, ale vďaka tomu to pôsobí veľmi realisticky.

Steve McQueen bojuje proti vymazávaniu anglických imigrantov z Karibiku a Afriky, ktorí v obsadení klasických historických filmov vačšinou absentujú. Natočil preto film kde sa vyskytujú takýto hrdinovia vďaka čomu ich vracia späť do histórie a ukazuje, že nielen nemeckí nacisti mali rasové predsudky a pocit nadradenosti, ale aj anglická spoločnosť (a ktorá spoločnosť ich nemá, že ano) trpela podobnými problémami, hoci oni nikdy nestavali koncentračné tábory. V tomto smere je film užitočný a pomerne prínosný. Bohužial, príbeh je samé klišé, ak ste videli pár filmov z druhej svetovej vojny tak vás tu nič neprekvapí a vyše dvojhodinová stopáž bude na vás pôsobiť úmorne.

Keby som mal menovať jedného režiséra, ktorý má absolútne najbohatší a najkomplexnejší filmový jazyk, tak poviem jednoznačne, že Park. Okrem klasických výrazových prostriedkov (zoomy, jazdy, steadycamy...) je park veľmi inovatívny aj čo sa týka uhlov kamery (asi prvý krát som vo filme videl použitý subjektívny pohľad mŕtvoly), či svetla (všimnite si ako sa ku koncu vo vypočúvačke zmení svetlo, keď medzi hlavnými hrdinami začne prebleskovať vášeň), či v práci s voiceoverom (postava, ktorá rozpráva voiceover sa zjaví v obraze, hoci v scéne logicky nie je prítomná). Toto všetko je dôvod, prečo si Park zaslúži všetky ceny za réžiu aké len existujú. Nakoniec však treba dodať, že tieto réžijné inovácie zároveň jeho príbeh trochu zahlcujú a spôsobujú občas zbytočný zmäťok. Park v kažďom ďalšom filme smeruje k väčšej komplexnosti rozprávania, ale aj zahltenosti filmovými prostriedkami, ktoré miestami vytvárajú až akúsi zvláštnu variáciu brechtovského odcudzenia, pretože vás nútia uvedomovať si, že to na čo sa dívate je "iba" film.

Po príliš dlhej expozícií režisérka rozohrala veľmi silný konflikt svedomia a pudu sebazáchovy. Plotnikov tu hrá až akúsi kristovskú postavu, ktorá sa vďaka svojej morálnej čistote stáva  svedomím ostatných. Tragický koniec sa silno vryje pod kožu.

Schimberg posúva hranice žánrov a vytvára veľmi špecifický mix, ktorý drží pokope vďakaj silnej téme. Celý čas to na mňa pôsobilo akoby Noah Baumbach režíroval nejaký Cronenbergov scenár, pretože na jednu stranu to bolo veľmi jednoducho a civilne natočené, ale na druhú stranu príbeh bol Cronenbergovsky expresívny.