Radko

Herec alebo herečka? V každom prípade transvestita. Za šialenosti, ktorými Divine žil a John Waters filmoval a za nevyhranenosť pohlavia si Divine prvú priečku medzi hercami určite zaslúži.

Anarchia v Spojenom kráľovstve je výborná pieseň. Memoáre Johna Lydona, ktoré vyšli pod názvom "Rotten - Žádný Iry, žádný černý a žádný psy" sú skvelou knihou. Heredz jag sa patrý!

Ak by každý ľavicovo cítiaci človek uvažoval ako Ken Loach, verím, že spoločnosť by na tom bola oveľa lepšie. Mám ho medzi hercami, ale predovšetkým pre filmy, ktoré nakrútil.

V prípade filmu platí, že opakované postupy sa stali rutinou podobnou tej pásovo-strojovej. Výsledkom sú diela bez chuti a vône, štandardizované produkty. No a potom sú tu rôzni filmárikovia a filmušky, ktorí majú stále v mysli rôzne čačky-hračky a skúšajú a vylepšujú a hrajú sa. Experimentujú. Jedným z najproduktívnejších bol práve pán Stan, ktorý si sa v niektorých svojich dokumentoch z 50. a 60. rokoch i objavil ako herec (alebo skôr hercov tieň, fragment - vzhľadom na povahu týchto diel). Takže zase: mám ho medzi hercami, no najmä kvôli jeho režijnej tvorbe a všeobecne kvôli duchu rebélie a hravého vzdoru, stavajúceho sa proti normovaným vzorom.

Svoje filmy si často sám produkoval a neváhal ísť kvôli nim do sporu so zaprdenými americkými konzervami, roky určujúcimi, čo sa na plátne smie a čo nesmie. Oporou všetkých umeleckých konzervatívcov, náboženských fanatikov a morálnych autorít komunity bol neslávne známy Hayesov kódex (spoluatorom prvej verzie bol oddaný a prísny jezuita, kódex sa nahradil inou klasifikáciou až v roku 1968) a pravidlá pridrbanej Katolíckej légie slušnosti. Preminger vedel ako na nich.

Odmietol Hollywwood, že: čo by tam robil, jemu je v Európe dobre. Okrem toho hral v spúste artových a rakovinoartových európskych filmov (Fellini, Ferreri, Cavaniová, Malle, Visconti, Scola, Boorman a ďalší).

prosté sympatie

Ako slávny právnik Marcus Cocceius Nerva v Caligulovi spáchal samovraždu. Symbolicky tým zavŕšil éru kvalitnej kinematografie. Niežeby sa od roku 1979 nevyskytli skvelé filmy. To vôbec nie. Ale začali prevažovať (percentuálne aj propagandisticky) čisté šity. Myseľ ľudstva bolo a je potrebné nakaziť ópiom umne podávanej a zákernej ideológie, slúžiacej záujmom mocnárov.

Hádam najobľúbenejší žijúci režisér. Skrytého ho mám na predposlednom mieste medzi hercami. Pretože existuje dobrý vkus a zlý vkus. No a vrámci zlého vkusu existuje zlý zlý vkus (napríklad koníčky typu vášnivého sledovania dennej tlače, politického a ekonomického spravodajstva, počúvanie rádia a tak) a dobrý zlý vkus. Medzi najvyberanejšie lahôdky skvelého zlého vkusu patria práve filmy zrežírované pánom Watersom. Pretože nekompromisne šije práve do spôsobu života tvoriaceho kulisu veľmi zlého a ešte horšieho grcného vkusu, ktorý vďaka propagande ešte sami bežní ľudia často obhajujú (masová podpora klamárskych výpalníkov, vraždiacich bankárov, policajných násilníkov, umelcov bez talentu, moralistov - psychopatov  a podobne). Pochybné zmätenia myslí, pochybné žitie spoločnosti a mimoriadne pochybné hodnoty karikované v neopakovateľne humornom štýle. Veľa divákov neznáša jeho diela. Tým vysoko odporúčam ukľudnenie pri relaxačnej jóge. Len pozor! Dobre si preverte svojho duchovného gurua! Môže to byť totiž ritný jogín, ktorý počas Vašich úmorne precvičovaných Piatich Tibeťanov, či Pozdravu Slnku čmuchá a vzrušuje sa nad výparmi potu z Vašich ponožiek.  

Zase režisér medzi hercami! No a čo. Veľký, veľký režisér. Každý z jeho filmov je lahôdkou. Opulentnou, s mnohými ingredienciami. Žiadne jedno-hubky. Plnohodnotné jedlá s ochutnávkou, aperitívom, predjedlom, polievkou, hlavným jedlom, zákuskom, ovocnými šťavami, studenými misami a bylinkovým čajom na záver.

Okrem toho, že ide o výbornú herečku, napísala fantastickú spomienkovú knihu Dneska sa už tomu smejem, kde s nadhľadom a vtipne opísala život českej hereckej a umeleckej komunity v 30 - 50. rokoch. Zároveň opísala vlastné životné a vzťahové peripetie neopakovateľným spôsobom. V časoch jej najväčšej slávy a zároveň jej neskrývaným sympatiám k bohémskemu spôsobu života sa vtedy, ako sama píše po Prahe hovorievalo: "Baarová ma oči mandlové a Mandlová ma oči barové.".

Ako pri pár hercoch, tak aj pri herečkách využijem tento priestor na zaradenie jednej z mojich najobľúbenejších režisérok do top 10- herečiek. Ide o ukrajinskú režisérku Kiru Muratovú, žijúcu a tvoriacu roky v meste Odesa a jeho okolí (obdobne to má režisér John Waters s mestom Baltimore). Výsledkom sú vždy svojrázne filmy, suverénne ponúkajúce zmes prepiateho herectva, zložitých úvah, hraničných situácií i prostého poetizmu, nečakaných obrazov a výtvarného cítenia. Všetko zaštítené perfektnou režijnou i kameramanskou stránkou.

Fantasticky táto dáma s posmutnelým výrazom a vybúľenými očami zodpovedá lakonickému, slovne mimoriadne úspornému, humoru fínskeho režisérskeho génia - Akiho Kaurismäkiho. Aj keď hrá v iných filmoch iných režisérov, vždy v nej vidím tú smutnú paniu, ktorá vyzerá ako by jej už dávno utiekol vlak do krajiny Šťastie, no v hrudi jej stále bije srdce rebela, ochotného sa popasovať s týmto hrozne skurveným nacistickým systémom adorovania zlatého teľaťa v podobe šuchotavých, esteticky neveľmi vzhľadných papierikov (už ani tie bankovky nie sú materiálovo a výtvarne tým čo bývali), ambícií zamindrákovaných píč v nastajlovaných kostýmčekoch a frázami nabudených okravatovaných podvodných manažérov, právnikov a podobného odpudivého mutantného odpadu, ktorý nemá nič spoločné so živočíšnou ríšou. Ani len to srdce. Kati Outinonová to vidí, preto je smutná. Kati Outinenová v prípade solidárneho alebo láskyplného sa pripojenia niekoho k nej ožíva a rozkvitá ako ten najjasnejší bahenný kvietok. Kým vo filmoch hrajú ľudia ako ona, ešte je je šanca nepodľahnúť uniformovanej mašinérii aj v oblasti filmu a umenia vôbec.

Dokázala zahrať takmer všetko. A nebála sa to ukázať.

Desperate Living - PUNK STORY. To hovorí za všetko to, prečo je Mink Stoleová medzi obľúbenýni herečkami.

"A teď svlíknout a kouřit!" - ako Beatnic Chic spolu s Beatnikom Catom (Ric Ocasek) vo filme Hairspray od Johna Watersa nemala chybu. Jej zaradenie medzi obľúbenými herečkami je však najmä poctou všetkým hereckým outsiderom - Pia Zadora s prehľadom získala tri zlaté maliny (a niekoľko nominácií) za najhorší herecký výkon.

V Cronenbergovom Videodrome sa poriadne vzrušila, len ak jej milenec zahasil horiacu cigaretu na prsníku, vo Watersovom Laku na vlasy si ako matka, presadzujúca úspech svojej dcéry za každú cenu, neváhala v mene jej víťazstva v tanečnej súťaži nainštalovať dovnútra komplikovaného účesu časovanú bombu. Na svojich obrazoch ju krásne spodobil Hans Ruedi Giger a ona sama ako speváčka naspievala niektoré pre mňa ikonické piesne, akými sú One way or another, Denis, Hanging On The Telephone,  Call me či Rapture. Začínala koncertami v pankáčskom klube CBGB a jej piesne, hoci o pank nejde, sú na kadejakých pankáčskych výberoch a rebríčkoch. Blondí je holt Blondí!

Angažuje sa za práva zvierat, žije v spoločnosti psov a mačiek. Hereckú kariéru zavesila na klinec v 39. rokoch. Svet považuje za povrchný a necitlivý, snaží sa z neho uniknúť po svojom. Za dôležitejšiu vec než vlastný výzor považuje ukončenie utrpenia zvierat, spôsobené ľuďmi - či už ide o vraždenie chorých zvierat v zoo a cirkusoch, vraždenie tuleňov alebo pokusy na zvieratách. Stotožňujem sa s týmto prístupom i postojom k svetu.

Každý jeden film mimoriadne blízky. Možno je to aj geografiou. Odesa je skvelé mesto.

Keby nenakrútila nič iné, len dokument o zberačoch, už by bola medzi obľúbenými. Ale ona nakrútila. A aké skvosty. Veď kuknite sa na ne!

Zhoda postoja k svetu. Temer absolútna. A netreba zabúdať na humor: ten akikaurismekijovský zbožňujem.

Do posledného dychu budem obhajovať a ctiť tvorbu tohto pána. V knihe svojich spomienok spomína, že kedysi v 20. rokoch hodlali v mene revoltujúceho surrealizmu nakrútiť pornografický film Sestra Vazelína, odohrávajúci sa v kláštore. Ten potom hodlali pod zámienkou náučného filmu premietať v rámci školských predstavení.

Všetko, čo som chcel vedieť o vzťahoch a nebál som sa na to pozrieť.

Dokonalé dialógy, elegantné filmy, nikdy nešiel pod priemer.

Underground je ikonické slovo. Okrem toho, že vyjadruje môj záujem o túto časť kultúry, našiel sa režisér, ktorý dokázal dať slovu underground zodpovedajúci filmový obraz a dej. A samozrejme pripojiť k nemu skvelú hudbu Gorana Bregoviča.

Býval časť života nad obľúbenou študentsko-robotníckou krčmou Riviéra. V nej som prvý aj doposiaľ posledný raz zažil také bitky, aké som potom videl len v balkánskych filmoch. Krčmár zo strachu pred tlupou mlátiacich sa klampiarov a murárov zavrel výčap a utiekol z podniku. Bitkári následne demolovali celé zariadenie. Kubal toto všetko pozoroval zhora a potom to iste pretavil vo svojich nesmrteľných vtipoch. Najvtipnejší slovenský humorista a zabávač. Zakladateľ slovenského animovaného filmu a jeho plodný tvorca (vyše 400 krátkych kreslených filmov a dva celovečerné). Tvorca nesmrteľných kocúrov Pufa a Mufa. Jeho na dreň zjednodušená, no pritom v základných rysoch všetko podstatné krásne postihujúca, kresba slúžila zdôrazneniu nápadu samotného - vznikali tak veľmi silné filmy aj vtipy. Dodnes mám veľa z nich povystrihovaných a odložených. Kubalove rozprávania v rádiu patria medzi to najvtipnejšie, čo som v rádiu počul. Na sklonku života sa zaplietol s akousi kresťanskou stranou (SKDH), ale to len svedčí o tom, že ak sa umelec zapletie s politikou, nič dobré z tohto nekuká. V Kubalovom prípade to bola blízkosť smrti.   

Raz došiel domov a tak bol naštvaný na masovú kultúru a hodnoty, čo propaguje, že náhle schmatol televízor a vyhodil ho z okna. To sa cení. A jeho filmy - reflexie života, reflexie popových symbolov, medzi ktoré patria prvé americké videoklipy vôbec (jeho režijné postupy neskôr opajcla a dodnes masovo využíva hudobná tv stanica MTV), dôsledná práca s použitým, nájdeným materiálom, či filmovým odpadom - to všetko sú veci, ktoré radia tohto dôsledne protimainstreamového umelca medzi naj režisérov. Je toho viac, ale načo písať: pozrite si napr. A Movie. Inak ako sám režisér poznamenal, že jeho filmy by nemali sledovať ľudia, čo príliš často mrkajú. Pretože vzhľadom na kadenciu záberov by mohli prísť až o tretinu filmu. 

Humor. Filmy o niečom (jedny z mála súčasných). Nie je to hĺbkový psychologický ponor. Ten dnes frčí - každá úvaha sa inde rozoberá až na úroveň nervových vlákien. Filmy Delépina a de Kerverna prioritne systematicky nenapádajú jazyk, nie sú odvážnou umeleckou víziou, poprením doterajších kánonov. Ale zároveň je ich tvorba všetkým týmto a niečím navyše. Lenže idú na filmovanie inak. Kým dnes intelektuálne adorovaní "umeleckí režiséri" vychádzajú z kreatívnych modelov performancie a nápadu, prípadne z rôznych post psychoanalytických a lingvistických teórií (dnes tak populárnych - hoci zväčša ide len o zjednodušené zlomky dávno známych medicínskych teórií a jazykových štúdií), Delépine a Kervern vychádzajú z uvažovania o dnešnom celosvetovom fašizme, o možnom presadení slobodnejšieho sveta, prípadne anarchie a panku ako uskutočnenej slobode. O tom ako je možné a potrebné dôsledne napĺňať ich praktické uskutočnenie v pravidlami zviazanej Európe. Dosahujú tak veľmi silný účinok. Komicko výstredný, vtipný a zároveň smutný až tragický. Všetko vyššiespomenuté je tak nenásilne zmiešané pospolu. Tým sa zároveň narúšajú vžité postupy i umelé a falošné filmové koncepty, smrdiace neúprimnosťou na sto honov (a mierne nepochopiteľne vychvaľované zástupmi divákov bez intuície, ale zato s načítanými teóriami rovnako roboticky schématických a neempatických teoretikov ako div nie ôsme a deviate divy sveta). Filmy týchto dvoch osobitných Francúzov vznikajú nie na základe umelého konceptu, ale na základe premýšľania a uskutočňovania slobodného vyjadrenia (aspoň vo filme). Inak - obdobné situácie sa naozaj dajú zažiť. Ak sa človek rozhodne pre úprimnosť (pank). Čo znamená: bez strachu povedať si svoje. V osobnom živote i práci. Nie s hnevom a nenávisťou. S vnútorným potešením z drobných víťazstiev na poli ekoanarchopanku, so schopnosťou prijať bez akéhokoľvek stresu a hnevu odmietnutie. Výsledkom je taká trochu kombinácia s kaurismäkiovským humorom - ale toho mám predsa tiež medzi obľúbenými režisérmi :)

Skladby Hanie Rani, talentovanej, šumnej a šikovnej skladateľky a klaviristky, dokážu zabrúsiť rokmi otupené city a súčasne ich vyhnať do nevídaných výšok. Navyše ide o skladby tak krásne, že sa chce od radosti plakať. Alebo inak: často sa pri jej hudbe dostavuje emocionálne rozloženie na kocočky.

Za skvelé koncerty a skladby. Silné zážitky. Pri tejto hudbe si dokážem v hlave vyvolať akýkoľvek vlastný film.

Za slobodu v hudbe. Aj za návštevu Bratislavy nedlho pred smrťou (popri spisovateľoch Williamovi Goldingovi a Edovi Mc Bainovi ďalší kultúrny dejateľ, ktorý pochopil: "Vidieť Bratislavu a zomrieť!"). Obohacujúce koncerty,  interpretujúce a rozvíjajúce jeho diela, koncerty jeho duchovných nasledovníkov (napríklad nezabudnuteľný súbor Milana Adamčiaka Transmusic comp. či prevedenie jeho skladby Rotor súborom Veni). Možno ani nie tak priamo vždy v hudobnej, ako v myšlienkovej oblasti - hravej bezbrehosti pri komponovaní.

Carpentrove minimalistické repetitívne hudobné motívy v jeho vlastných filmoch milujem.

Trúfam si povedať, že veľkou mierou prispel k slobode vyjadrovania sa nielen v hudbe, ale aj vo filme a literatúre. V zmysle: "Nebáť sa". Nie náhodou film Strach a hnus v Las Vegas  uzatvára pesnička Biafrových Dead Kennedys Viva Las Vegas.

Za Baščovanského a zaťa - ponurá temná hudba, vyjadrujúca vnútorné pnutie večne naštvaného zaťa jeho svokra, jeho ženy a jej mamy, ich absurdných dialógov. A chalupy, v ktorej sa všetko toto odohráva, povaly kde je možno skrytý obrovský poklad. Leitmotívom všetkých konaní je zisk za každú cenu. Godárovi tiež vďaka  za nádherné skladby na Konvergenciách a iných koncertoch vážnej hudby. A za Mater s Ivou Bittovou. Aj za ďalšiu dosku: Querela Pacis.

Za hudbu k prvým predstaveniam Stoky, za úžasné koncerty, za posúvanie hudobných obzorov a neúnavnú chuť experimentovať.

Il brutto, il bouno, il cattivo. Dobrý, zlý a škaredý. Aj keby nič iné nezložil, na zaradenie do obľúbených stačí.

Za neutíchajúce hudobno- edukatívne aktivity v časoch, kedy sa mnohým zdá, že šíriť a tvoriť kvalitnú kultúru je zbytočné.

Za celý kolektív šíriteľov kvalitnej modernej vážnej hudby počas festivalov Melos-Étos a Večery novej hudby.

"Chlape vy jste mi zavařil. Snědli jsme slavnou herečku. Generál si ji chtěl vzít!"
"Vždyť si vzal a dvakrát."

Stačí tento dialóg a viem, prečo mám Macourka medzi najobľúbenejšími scenáristami.

Ako 15. ročný fagan som dostal do rúk slovenský preklad autobiografickej knižky pod názvom Do posledného dychu. Nepamätám od koho. No dodnes si živo pamätám, ako som sa do toho ponoril. Hneď prvá kapitola hovorí o pamäti. Úžasné veci! Ďalej spomína stratu panictva v bordeli, túžbu šokovať malomeštiackych zaprdencov pustením ich detičkám v kine namiesto rozprávky pornofilmu Sestra Vazelína, zamilované opisy cigariet, barov, v ktorých sa nehrá hudba, jasné a nerelativizujúce pomenovanie toho, čo má a čo nemá v živote rád. A ako prídavok: dva preložené scenáre k filmom Viridiana a Zlatý vek! Čo viac mohol puberťák môjho typu chcieť? Nič! A tak to ostalo podnes. Toto je moja osobná Kniha kníh. Ale podotýkam: len slovenské vydanie v Tatrane z roku 1986, obsahujúce spoločne dva preložené scenáre. Pretože tie sa s knihou organicky prepájajú. Patria tam pospolu so spomienkovým životopisom veľkého režiséra, scenáristu a mysliteľa!

Okrem toho, že bol osobným priateľom Buňuela aj Formana (režisérov, ktorých si vážim) napísal skvelú spomienkovú knihu: Roky utópie 1968-69 New York-Paríž-Praha-New York, v ktorej s nadhľadom štyridsiatnika okomentoval protestné študentské hnutie v Paríži, hippie a protivojnové v USA a občiansku spoločnosť v ČSSR, uťatú vojnovou mašinériou pod taktovkou generálov sovietskej armády, KGB a súdruha Brežneva. Útla knižka s pomerne trefnými a čitateľsky výživnými postrehmi.