Anderton

Český a slovenský preklad filmu asociuje Redfordov majstrštyk z počiatku 80tych rokov a toto porovnanie nie je vôbec od veci. Lenže v Hrdinoch sa točíme tak trochu v kruhu častého umierania, zranení a chorôb. Všetko prichádza síce náhle, ale keď už som sa pozeral druhý krát na postavu na nemocničnom lôžku, trochu ma to unavovalo. Nehovoriac o staršej ženskej, ktorá depresie rieši trávou. Kvitujem umiestnenie deja medzi inteligentných, úspešných ľudí, pretože aj tí majú svoje problémy a v tomto prípade sú ich rokmi skryté tajomstvá veľmi osudové. Takže Imaginary heroes sú najma o hereckých výkonoch hviezd, ktorí si radi zahrajú v náročnejších projektoch a my ich tam radi sledujeme. Keďže sa jedná už o relatívne starší film, vyzerá tu Sigourney celkom milfovite a Michelle zase lolitkovsky. 70%.

Chaplin zase blbne, tentokrát niekde v parku. Asistujú mu podobné indivíduá, ako je on sám, takže inak zo žiadnej situácie dokážu urobiť znovu poriadny chaos. V hlavnej úlohe je tu ale dáždnik, ktorý spôsobí také rozbroje, akoby išlo o nejaký diamant. Ale zavďačiť sa dáme je predsa tá najhodnotnejšia služba na svete. Chaplin tu má v istých momentoch veľmi vtipnú mimiku. Samozrejme po nejakom poriadnom údere od protivníka.

Chaplina napadlo, že použiť námesačného človeka ako súčasť grotesky by mohlo výborne fungovať. Určite mal pravdu, lenže z jeho grotesky sa dalo myslím vyťažiť omnoho viac. V porovnaní s niektorými ďalšími priemernými eskapádami je to trochu slabšie, takže hodnotím tentokrát trochu nižšie. Vďaka krátkej stopáži to ale strata času pre ľudí, ktorí sa o tento typ kinematografie zaujímajú, nie je.

Chaplin sa vyberie na pláž a čo čert nechcel, stretol tam podobného trótla, akým je on sám. Ich vzájomné špičkovanie nie je nijako extra zábavné, situácia sa zlepší až nástupom ďalších obetí jeho vystrájania na scénu. Ako celok dosť slabé, avšak niektoré momenty sú zaujímavé, ako napríklad klobúky vo vetre a jeden z Chaplinových gymnastických kopov do jeho protivníka. So zmrzlinou nebýva taká sranda, ako s tortami a tak je to aj celkovo s touto priemernou groteskou. Keď už na pláži, tak to chcelo zakomponovať do "deja" aj more.

Chaplin si dá trochu do nosa, čo bude mať v jeho prípade neprekvapivo takmer až smrteľné následky. Zrazu sú všetky veci v jeho dome jeho nepriateľom a to až takým absurdným spôsobom, že sa tomu nedá vôbec veriť. Asi sa s vačšinou nezhodnem, ale v tomto prípade si mohl dať viac záležať na predmetoch, ktoré po dome poumiestňoval a mohla to byť vačšia sranda. V roku 1916 to ale jednoznačne stačilo a grotesku určite videl aj Rowan Atkinson, ktorého mi tu Chaplin dosť pripomínal. Ak by som ako 12 ročný videl prv Chaplinovky, tak by to bolo samozrejme naopak.

A tak sa náš Tulák vybral znova na vandrovku....Chaplin síce nebol akčným komikom, ale v tomto filme dokázal rozdať aj zopár rán zloduchom navôkol. Veľmi dejotvorná groteska o tulákovi vsádza na situačný zlomyseľný humor hlavnej postavy, ktorý už vo mne však žiadne záchvaty smiechu nevyvoláva. To by sa dalo prisúdiť dobe vzniku, ak by tu nebol humor Bustera Keatona, ktorý je v mnohých ohľadoch lepší, ako ten súčasný mainstreamový. To v menšej miere platí však aj o tom Chaplinovom. V dlhometrážnych, sociálne ladených vydaniach ma zaujal viac.

Vyššia spoločenská vrstva v Taliansku na konci 19. storočia mala iba jedinú túžbu, túžbu po peniazoch (sex nechajme stranou, i keď tu má tiež podstatnú úlohu). Tým je Dedičstvo nadčasové, uvedenie príbehu do akejkoľvek doby by nikdy nebolo rušivé. Nejakú hĺbku a svedomie by ste v postavách okrem starého naivného Quinna hľadali márne, jeden náznak tu však je a to dosť významný pre rozuzlenie deja. Pokiaľ sa vám páčil Viscontiho Nevinný, tak ste na správnej adrese, Dedičstvo ale nie je našťastie tak vizuálne nablýskané a tým bude divákovi bližšie. Môže sa stať, že začnete vďaka krásnej hlavnej predstaviteľke jej postave začať držať palce a možno to bol aj Bologniho zámer, aby sme dokázali pochopiť mužov v jej okolí a ja by som videl ako podtext filmu narážku na oblbovanie ľudí sladkými rečami politikov a našu nepoučiteľnosť ohľadom ich sľubov. Nie je od veci sa zamyslieť aj nad samotným záverom, ktorý sa zdá byť na prvý, asi sekundový pohľad relatívne spravodlivý, ale vážne iba na ten prvý pohľad.

Harper pôsobí dojmom suverénneho chlapíka, ktorého musí zbožňovať každá ženská. Lenže jeho cynizmus je iba obranným mechanizmom pred ľuďmi, s ktorými vďaka jeho dobrovoľne zvolenej profesii prichádza dennodenne do styku. Jeho úškrn je tak vyjadrením sklamania a postupného zmierenia sa s trpkou realitou. Scenár je podobne komplikovaný, ako napríklad Hlboký spánok, Harper sa rovnako stále viac a viac zabára pod pozlátko, majúce hrúbku fólie a pod ktorým sa nachádza bezodné morálne bahno. Ku koncu sa všetko začne pomerne rýchlo blížiť k záveru, ktorý by sa dal nazvať vďaka poslednej polhodine absolútnym zúfalstvom. Skúste sa do Harperovej situácie vcítiť a zistíte, že niekedy je možno lepšie nestrkať hlavu do piesku a užívať si radšej bezstarostnú nevedomosť. Napríklad s takou Janet Leigh. Lenže to by bolo proti Harperovej prirodzenosti. Podobné filmy z rovnakého obdobia: Bez okolkov, Lúčenie s Lennoxom.

Takto by možno vyzeral film Tonyho Scotta, ak by sa rozhodol za svojho života natočiť politickú, respektíve spoločenskú satiru. Adam Lambert (nie ten americký gay spevák) je podľa svojho okolia k***t. Bohužiaľ majú pravdu a vy si to budete myslieť tiež. O to je odvážnejšie ho použiť ako hlavnú postavu príťažlivo vyzerajúceho filmu, pretože sympatický vám nebude a ani mu nebudete v jeho stávke držať palce. Podobne je to aj s ostatnými postavami, medzi ktorými vám najviac utkvie v pamati dvojica odposluchávačov, pripomínajúcich svojim správaním Shreka s oslíkom. Doporučoval by som s nimi radšej natočiť samostatný film, komédiu, pretože ich rozprávanie suchých vtipov miestami spomaľovalo rytmus filmu a napríklad veľmi vtipnú scénu v mekáči by som možno v prospech tempa kľudne vypustil. Problémom sa môže zdať aj motivácia hlavnej postavy čo sa týka samotnej stávky, čiže motora deja, vzhľadom na zvolený ironický štýl sa nad tým ale dlho zamýšľať nebudete a nakoniec to aj s miernym karikatúrnym vyznením Lamberta ladí. Film postupne ale uberá na reklamnej forme a začne sa sústrediť na dramatický vývoj deja. Kandidát je film, v ktorom forma veľa vypovedá o obsahu a v ktorom sa nájde množstvo trefných detailov, na ktoré si budete akoby náhodou spomínať ešte nejakú dobu po projekcii. No a teraz ma vážne zaujíma, koľko ľudí príde na najbližšie prezidentské voľby a aký typ kandidáta si vačšina vyberie. Aby sa nestalo, že pod ich vytlačenými menami budú volební komisári nachádzať perom napísané meno filmovej postavy, Petra Potôňa. To by bola vážne hustá irónia a vizitka našej buď ironickej povahy, alebo tuposti.

Potenciál vďaka dvom výborným komikom a námetu bol veľký, lenže z prevedenia mám pocit, že režisér bol hluchý a kameraman slepý. Film si len tak mimochodom plynie, hlášky a komické situácie stále neprichádzajú a celé sa to doplazí do tuctového predvídateľného konca. To by nám ale nemalo vadiť, ak by sme sa mali čomu počas filmu smiať. Problémy v komunikácii hlavných postáv mi už po pol hodine začali poriadne liezť na nervy a tajne som dúfal, že film zachráni aspoň milostná scéna so ženou s najkrajšími nohami, aké kedy Dave videl. Lenže ten blbec dal prednosť spravodlivosti, ktorá sa nakoniec neukáže ako slepá. Takže ďalší z kultových filmov mojej predpubertálnej mladosti, ktorý stratil všetko svoje kúzlo.