Rozjimatel

"I see you ain't got mixed emotions about bringing a woman to a rope." "By woman you mean her?"     Inšpirácia Leone westernami a Tarantinov obdiv k nim sú viac ako zrejmé. Podobne ako Leoneho slávne diela, je aj táto snímka krásne pomalá, silne atmosférická. Inak má ale typické črty Tarantinovho filmárskeho štýlu, ako je poriadna drsnosť a najmä to, že je silne založená na výbornej konverzácii, s perfektne vyšperkovanými dialógmi   ("Major Marquis Warren, this here's Daisy Domergue. Domergue, to you, this is Major Warren." "Howdy, nigger.").   Jedným dychom však musím dodať, že mi občas tie dialógy pripadajú až príliš vyumelkované (ale dobre, to je proste Tarantinov štýl). V komornom prostredí drevenice u Minnie (údajne galantérie, aj keď to tak veľmi nevyzerá) sa stretne osem "hrozných hrdinov" (plus pár ďalších postáv, ktoré sa do toho na ich smolu pripletú), hľadajúcich útočisko pred hrozným nečasom. Ide o skvelú zostavu postáv, skvele vymyslených (mnohé majú svoj vlastný príbeh, aj so zaujímavou pointou), krásne nejednoznačných (výborná psychológia), nejakého klasického kladného hrdinu by ste tu hľadali márne (akoby podľa vzoru The Good, the Bad and the Ugly (1966)). V drevenici panuje parádne dusná, zlovestná atmosféra, hrdinovia si nemôžu byť istí, čo od tých druhých očakávať   ("One of them fellas is not... what he says he is.").   Pochváliť musím aj zaujímavé prostredie v izolovanej, nehostinnej krajine a aj Tarantinov zmysel pre detail (každý detail, ako list od Lincolna, rozbité dvere, či "shit house", tu zohraje nejakú rolu). Herecké obsadenie je výborné, vyzdvihnem najmä Jennifer Jason Leigh (Daisy Domergue), jednu z najhorších mŕch filmového plátna ("Hang on, Daisy!"), drsné hovädo Kurta Russella (John "Hangman" Ruth) a parádneho "badassa" Samuela L. Jacksona (major Marquis Warren). Príjemne ma prekvapil aj mne málo známy Walton Goggins (šerif Chris Mannix) a svoj slušný štandard si odohrajú aj Tim Roth (Oswaldo Mobray), tak trochu pripomínajúci "Zubára" Christopha Waltza z Django Unchained (2012), Michael Madsen (Joe Gage) a Bruce Dern (generál Sandy Smithers). Jedine obsadenie Channinga Tatuma (Jody) ako vodcu obávanej bandy som akosi nepochopil (ešte že sa tam len tak mihne). Jedným z posledných dielikov svojho ohromujúceho životného diela prispel aj hudobný mág Ennio Morricone, škoda len, že jeho výbornú dramatickú hudbu narúšajú tie spievané piesne, ktoré sa tam príliš nehodia (určite tým nemyslím výbornú pieseň, ktorú spieva Daisy s gitarou). Tento nedostatok ma prekvapuje o to viac, že Tarantino má zvyčajne pre výber piesní výbornú ruku.     "That's Marco the Mexican?" "Precisely, yeah." "Shit. Now that I blowed his face off, Marco ain't worth a peso."

"I thought they didn't care about this mission. They didn't even run Jim's show." "Well, it's more dramatic now."     Ron Howard je režisérom filmov podľa skutočných udalostí presne podľa môjho gusta. Nielenže si dokáže vyberať zaujímavé témy a zaujímavé ľudské príbehy, ale ich vie aj pútavo podať a dodať im ten správny emotívny náboj. A to je aj prípad tohto mimoriadne dramatického príbehu misie Apollo 13. Len musí divák takpovediac pretrpieť trochu jalovú úvodnú polhodinu s predstavovaním rodinného zázemia, v ktorej takmer nič nenasvedčuje tomu, k akej skvelej dráme sa schyľuje (nepridáva tomu ani hudba Jamesa Hornera, ktorá tu znie tak akosi vtieravo, pateticky, s otrepaným trúbkovým motívom). Na tomto mieste by som sa trochu posťažoval aj na obsadenie niektorých rolí, predovšetkým mi tam vôbec nesedí Kathleen Quinlan (manželka Jima Lovella Marilyn), ktorá vyzerá od svojho filmového manžela o dosť staršia (pritom starší bol v skutočnosti on) a akýsi toporný mi tu pripadá Gary Sinise (kozmonaut Ken Mattingly). Z podobného dôvodu som spočiatku trochu bojoval aj s Billom Paxtonom (kozmonaut Fred Haise), ten sa ale napokon ukázal ako celkom dobrá voľba. Všetky takéto menšie nedostatky v obsadení však plne vynahradzujú skvelý Tom Hanks ako kapitán vesmírnej lode Jim Lovell a ohromne charizmatický Ed Harris ako letový riaditeľ Gene Kranz (páči sa mi aj Kevin Bacon ako kozmonaut Jack Swigert). Po spomínanej úvodnej polhodine prichádza majestátny štart kozmickej lode a dianie konečne naberá tie správne obrátky (aj hudba sa výrazne zlepší, veľmi pekné sú najmä tie vokálne úseky). Vesmírne scény sú veľmi pôsobivé (oddeľovanie stupňov rakety, pripájania modulu, predstavovanie interiéru kozmickej lode), pôsobia veľmi realisticky a divák, silne vtiahnutý do diania, pre istotu ani nedýcha, aby všetko prebehlo presne podľa plánov. Ako je však známe, technická porucha tie plány silne naruší a trojicu kozmonautov čakajú úplne iné starosti ako zbierať vzorky hornín na povrchu Mesiaca. Začína sa nervydrásajúca záchranná akcia, vyžadujúca veľmi intenzívne tímové úsilie, zahŕňajúce posádku vo vesmíre i veľký tím v riadiacom stredisku. Veľmi pútavo je podané riešenie rôznych dielčích problémov, ako je naštartovanie systémov zo značne obmedzeného zdroja energie, či kuriózna výroba vzduchového filtra   ("Well, I suggest you gentlemen invent a way to put a square peg in a round hole. Rapidly.").   Celkovo tých rôznych problémov a rizík bolo toľko, že je priam zázrakom, že tá misia napokon dopadla tak, ako dopadla   ("Our mission was called a successful failure...").   Po tom skvelom vyvrcholení napokon diváka čaká veľká úľava, pričom sa len ťažko bráni dojatiu.     "Blanche, these nice, young men are gonna watch the television with you. This is Neil Armstrong, and this is Buzz Aldrin." "Hi." "Are you boys in the space program too?"

[2,5*]     "I chose this place because I wanted you to face the cesspool that has given your city the name of Sin Town, U.S.A. I wanted you to smell the stench of it."     Dráma vychádzajúca zo skutočných udalostí, ktorá je z nejakého, pre mňa ťažko pochopiteľného dôvodu zaradená v zozname 1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete. Veď okrem toho puncu "podľa skutočnosti" a chvályhodnej snahy tvorcov šíriť osvetu (hovoriť o nepríjemných veciach, o ktorých treba hovoriť), na nej už veľa ďalších predností nenachádzam. Na svoju dobu by ňou mohol byť ešte aj neobvyklý spôsob podania, pomerne surový, kombinujúci drámu s dokumentom, z dnešného pohľadu to už ale nie je nič výnimočné. Príbeh mesta Phenix je o jednom strašne špinavom (z morálneho hľadiska), "bohapustom" mieste, kde vládne čistý teror v podobe organizovanej zločineckej skupiny (hlavne, že tam majú najviac kostolov na počet obyvateľov). To zámerne odpudivo vykreslené prostredie je také typicky americko-južanské - navonok samý vzorný kresťan, len sa to tu hemží ohavnými vidlákmi, čo radi berú "spravodlivosť" do vlastných rúk, vládnu tu strelné zbrane, whisky, skorumpovaná polícia, "nevyhovujúci" predstavitelia moci sa proste fyzicky odstránia (mimochodom, ten americký zlozvyk vykladania nôh v špinavých topánkach na stôl v prítomnosti hostí mi pripadá mimoriadne nechutný). Takéto číre zlo treba jasne pomenovať, ukázať naň prstom, aby aj tí pomalší pochopili, veď to zlo je umožnené iba nevedomou, či ľahostajnou väčšinou. A práve v tomto je najväčšia sila tejto snímky. Mne ale ten jej celkový štýl veľmi nesedí, vykukuje mi z toho silná miera naivity a amaterizmu. Herci sú skôr druhotriedni (Lenka Peterson je ako Mary Jo Patterson vyslovene zúfalá), dráma, ktorá sa rozvinie po čisto dokumentárnom úvode, pôsobí strašne strojene a nevierohodne (naivné zvraty, komicky nereálne bitky, trápne vyhodenie čiernej bábiky z auta, obzvlášť vzhľadom na vážnosť danej scény). Jedna taká kuriozita, ktorá to krásne podčiarkuje: Mladý hrdina John Patterson (Richard Kiley) tu vystupuje ako nekonečne statočný "Old Shatterhand", ktorý rozdáva drvivé údery päsťou do zlodušských ksichtov a namiesto červeného má "čierneho brata", v skutočnosti bol ale ťažký rasista, ktorý vyhral voľby guvernéra pomocou silne rasistickej kampane.     "All our lives, we've been fighting against people taking the law into their own hands."

"Your new contract. It says we do not employ you, offer you benefits or pensions or legal aid or medical assistance. It's a contract that there is no contract."     To, čo tí teroristi spáchali v Mníchove, je jedno nechutné zverstvo a pre tých, čo ho zosnovali a uskutočnili, nemám iné pomenovanie než odpudivé primitívne kreatúry, čo majú od civilizovaných ľudí na hony ďaleko (ich čin je o to hanebnejší, že si preňho vybrali zrovna takú ušľachtilú udalosť, akou sú Olympijské hry, ktoré by mali byť práve o zbližovaní medzi národmi prostredníctvom férových športových zápolení). Odvetná akcia izraelskej tajnej služby má síce k nejakej čistej hre tiež veľmi ďaleko (veď v podstate ide o vraždenie, ktoré len ťažko možno schvaľovať), za daných okolností si však nemôžem pomôcť a tej malej skupinke svojráznych "pomstiteľov" proste musím v ich snažení držať palce. Mierou vrchovatou k tomu prispieva svojím umením režisér Steven Spielberg, ktorý dokázal tú misiu po rozmanitých miestach (hlavne) Európy (Rím, Paríž, Cyprus, Bejrút, Atény, Londýn, Holandsko, Španielsko) spraviť veľmi pútavou a diváka tak mocne vtiahnuť do diania. Naši piati hrdinovia musia pri svojej mimoriadne náročnej misii navyše čeliť nielen morálnemu konfliktu, ale aj otázke, či tá misia má vôbec nejaký zmysel, keďže každé zabitie vyvoláva odvetnú akciu, násilie vyvoláva len ďalšie násilie a tento kolobeh sa nikdy nezastaví   ("Did we accomplish anything at all? Every man we killed has been replaced by worse." "Why cut my finger nails? They'll grow back.").   Z vecí, ktoré na mňa najviac zapôsobili, vypichnem napínavú scénu s telefónom (poddimenzovaná výbušnina), drastickú scénu s posteľou (predimenzovaná výbušnina), dojímavý telefonát Avnera (Eric Bana) so ženou (výborná Ayelet Zurer s osobitým šarmom) a dcérkou a zaujímavé postavy, akými sú tajomní francúzski informátori Louis a jeho "Papa" (presvedčiví Mathieu Amalric a Michael Lonsdale) a zvodná holandská zabijačka Jeanette (Marie-Josée Croze), ktorá doplatí na chorobu z povolania (pôsobivá scéna v Holandsku).     "Listen, the Prime Minister is proud of you and your men. She wishes she could tell you herself, but she can't. She never heard of you, right?"

Bol som navnadený na komédiu, ale spočiatku to na mňa pôsobilo skôr depresívne všetkými tými tienistými stránkami súčasnej doby (dôsledky bezohľadného kapitalizmu, "debilizujúce" sociálne siete). Časom som v tom ale vycítil podvratný zámer tvorcov a začalo ma to baviť ako celkom trefná spoločenská satira, plná krásnej absurdnosti. Je to zároveň tak trochu autentický dokument o stave súčasného sveta (malým bonusom sú pre mňa nie až tak známe rumunské špecifiká, spolu s neopočúvaným jazykom), aj s reflektovaním významných aktuálnych udalostí, ako sú kovidová pandémia, či vojna na Ukrajine. V centre rozprávania je jedna mimoriadne akčná baba Angela, ktorá sa ani na chvíľu nezastaví, nikdy sa nechce viazať a ktorá popri jej vysokom pracovnom vyťažení (s veľkým množstvom času stráveným za volantom) ešte aktívne zverejňuje príspevky ako jeden vulgárny týpek s menom "Bobita" (len mám obavy, či tá početná skupina jej sledovateľov dokázala rozpoznať ten parodický charakter a či náhodou podstatná jej časť nebrala tie príspevky vážne). Aktuálne dianie je prekladané (farebnými) prestrihmi do doby socializmu (z pohľadu taxikárky Angely), takže divák má možnosť zaujímavého porovnávania vtedajšej a súčasnej doby (isté je napríklad to, že debili za volantom boli vtedy a sú i teraz). Najviac ma bavil záver filmu, v ktorom tá celková absurdita krásne kulminuje (rozhovor s "víťaznou obeťou pracovného úrazu"). Škoda len toho zbytočného umelého naťahovania vo viacerých scénach, najmä pri tých dlhých statických záberoch na súčasnú Angelu za volantom (o čo zaujímavejšie by bolo pre mňa mať možnosť sledovať aj okolie a nie iba ako mihajúce sa rozmazané machule) a obzvlášť pri tej nekonečnej prehliadke krížov popri ceste. Film nezmyselne spomaľujú aj tie trhané, spomalené zábery "farebného socializmu", ktoré osobne vnímam ako veľmi divné, vyslovene nepekné (d)efekty (ja som si dokonca najskôr myslel, že ide o nejaký technický nedostatok, ako je prerušenie internetového pripojenia).

"Choď do práce. Opýtam sa tvojho otca." "Ktorého? Mám ich viac." "Chceš ma rozčúliť? Nesťažuj sa a marš do práce!" "Áno, oco."     Historická dráma odohrávajúca sa v 60. rokoch 19. storočia v Paríži, vo večnom meste lásky (kde sa sukničkárstvo nielenže blahosklonne toleruje a ešte sa z obete nevery aj kruto vysmievajú). Je to dráma o ťažkom údele hlavnej hrdinky Gervaisy (presvedčivá Maria Schell), ktorú stíha jedna rana osudu za druhou. Jej osud je o to tragickejší, že to nie je žiadna hlúpa naivka, ktorá by si svoje ťažkosti spôsobovala sama, ale je to, naopak, silná, cieľavedomá a rozumná žena. Navyše je i dobrosrdečná a nechýba jej ani osobný šarm, takže nemá problém si získať sympatie ľudí (vrátane diváka). Žiaľ, nemá ani trochu šťastia na mužov - tým prvým je nenapraviteľný sukničkár, z ďalšieho sa po čase vykľuje alkoholik (a takým milým a sympatickým chlapom sa dlho javil) a tretí proste prichádza neskoro a ešte k tomu má aj problém so zákonom. V jej živote sa tak vyskytnú traja chlapi, niekedy dokonca všetci v jednom čase, takže tu vzniká veľmi nezvyčajný štvoruholník (nanešťastie pre hrdinku, dva jeho dôležité vrcholy sú opovrhnutia hodní darmožráči). Ako veľkú prednosť filmu vnímam jeho nepredvídateľnosť, zvraty sú pre mňa dosť nečakané, úplne tu absentuje nejaká tá naivita príznačná pre staršie filmy.     "Áno, chcela som svoj podnik. Naozaj. A mala som ho. Ale teraz, kde vlastne je? Ty si ho zožral. Je v tvojom bruchu! A v jeho!"

"Eddie, we're in show biz. It's all about razzle-dazzle, appearances. If you look good, and you talk well, people will swallow anything."     Ed Wood je jeden mimoriadne bizarný fenomén, veľmi oduševnený filmový tvorca, avšak úplne neschopný, bez štipky talentu a napriek tomu svojím spôsobom slávny. Celkom ma to bavilo ako zručne a odľahčenou formou nakrútený film z prostredia tvorby filmov (aj keď béčkových), bavili ma aj niektoré herecké výkony, najmä nadšeného Johnnyho Deppa (Ed Wood), démonického Martina Landaua (Bela Lugosi) a "uväzneného" Billa Murrayho (Bunny Breckinridge), ale na druhej strane ma takéto celebrity typu "najhorší režisér všetkých čias" vôbec neberú a ich vysoká popularita ide úplne mimo môjho chápania. Veď história kinematografie priniesla toľko výnimočných filmových tvorcov a nakrútených bolo toľko výnimočných filmových diel, že jeden človek ani nemá šancu si ich za svoj život všetky pozrieť, tak prečo venovať čas nejakým podradným tvorcom a ich dielam (a takejto snahe o ich popularizáciu a stavaniu im filmových pomníkov proste nerozumiem). Aspoň keby ten Ed Wood bol naozaj najhorším režisérom všetkých čias, keď už nič iné, mohol by som tak aspoň vidieť rozdiel medzi ním a tými najlepšími režisérmi. Lenže si trúfam tvrdiť, že režisérov podobne mizernej úrovne bol celý rad, len proste nemali to šťastie, že sa stali takými populárnymi.      "I'm a director, writer, actor and producer." "Aw, come on. Nobody does all that." "Oh, yes, they do. Two people. Orson Welles and me."

"If a robot could genuinely love a person, what responsibility does that person hold toward that Mecha in return? It's a moral question, isn't it?" "The oldest one of all. But in the beginning, didn't God create Adam to love him?"     Tento film zaradený v zozname 1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete je pre mňa jedným z najlepších sci-fi vôbec, ktorý nemá ďaleko k dokonalosti. Zakaždým na mňa zapôsobí ohromnou silou, či už pre tú jeho neskutočnú víziu post-apokalyptickej budúcnosti (úžasný dizajn obydlí, dopravných prostriedkov a ďalšej techniky, nádherná kamera Janusza Kamińského), alebo pre to množstvo odtieňov a rôznorodosť jednotlivých častí, ktoré pritom tvoria veľmi súdržný celok s pohlcujúcou atmosférou. Ide o vynikajúcu variáciu na klasického Pinocchia, ktorej dominuje hlboká, neotrasiteľná túžba hlavného hrdinu Davida (výborný Haley Joel Osment) stať sa skutočným chlapcom, aby mohol byť milovaný svojou "mamou". Hoci je robot, dokáže milovať vrúcnejšie ako samotní ľudia a jeho láska je večná (vydrží doslova tisícročia). Ani nedokážem rozhodnúť, ktorá z tých rozmanitých častí je najlepšia. Film začína ako rodinná dráma nabitá emóciami, s veľmi presvedčivou Frances O'Connor ako Davidovou "mamou" Monicou (trochu ma prekvapuje, že sa vo filmoch nepresadila viac). V tejto časti je niekoľko nesmierne sugestívnych scén (dôležitý telefonát interpretovaný Davidom, dramatická scéna v bazéne) a jednou z nich je aj posledná scéna, ktorá pripomína obdobnú scénu zo "Snehulienky" (hlavná postava má byť zlikvidovaná, ale na poslednú chvíľu sa nad ňou uľútostia a získa slobodu v lese). Úplne iný charakter má ďalšia časť o love túlavých robotov (a ich následnej likvidácii v zvrátenej šou), v ktorej nastupuje na scénu skvelá postava Gigolo Joe (výborný Jude Law). Ďalšou skvelou a mojou obľúbenou postavou je superhračka Teddy, ktorá verne sprevádza Davida celým filmom a tvorí s ním perfektnú dvojicu. Nasleduje časť o pátraní po modrej víle vo futuristickom meste zábavy (Rouge City), ďalej časť odohrávajúca sa na "konci sveta" (tajomný Man-hattan) a napokon prichádza úchvatná záverečná časť s mimozemšťanmi, ktorá vyvrcholí scénou tak nesmierne dojímavou, že pri nej vždy rumázgam ako malé decko (nespomínam si na žiadnu ďalšiu filmovú scénu, ktorá by ma dokázala až takto emočne rozobrať). Mimochodom, je takým smutným paradoxom, že filmoví tvorcovia tu nechali budovy newyorských dvojičiek prežiť do vzdialenej budúcnosti a dokonca ešte aj po ďalších 2000 rokoch stále čnejú do výšky, v skutočnosti sa však nedožili ani 3 mesiace od nakrútenia tohto filmu. Hádam jedinou scénou celého filmu, ktorá sa mi nepáči, je tá, keď David rozmláti toho svojho dvojníka dvoma ranami (jednak sú moje sympatie k Davidovi silne naštrbené a jednak mi nejako nejde do hlavy, prečo by toho robota spravili takého krehkého). A výbornou zložkou filmu je aj hudba Johna Williamsa, ktorá krásne strieda futuristické a dramatické motívy, aby v závere vytiahla najväčší tromf v podobe nádhernej hlavnej témy ("A.I. Theme") vo vokálnej verzii.     "She will make you a real boy, for I will make her a real woman."

[3,5*]     "I was sitting, minding my own business, and this joker comes and eats my lunch."     Táto (po)vojnová dráma je veľmi silná hlavne v tom pocite autentickosti, ktorý z nej vyžaruje. Mimoriadne zaujímavá a emotívna téma návratu zúbožených detí z koncentračných táborov do mierovej spoločnosti je stvárnená takmer dokumentárnym spôsobom (predovšetkým v prvej časti), čo je podčiarknuté aj tým reálnym prostredím, v ktorom sa dianie odohráva (nebolo treba žiadne kulisy, všetko sú to ozajstné vojnové ruiny, čo je v takýchto drámach pomerne vzácne). Ľudia, ktorí mali na starosti začlenenie takýchto detí do spoločnosti, čelili paradoxným problémom. Tie deti boli totiž tak silne poznačené hrôzami, ktoré prežili, že neboli schopné žiadnej radosti z konca vojnového teroru (boli zmätené, nechápali novú situáciu), boli ustavične vystrašené a snažili sa svojim záchrancom utiecť. V spomínaných dokumentárne ladených pasážach je film skvelý, trochu horšie je na tom neskôr, keď sa snaží o čistokrvnú drámu, potom to už začína mierne drhnúť a zaváňať naivitou. Najviac mi v tomto smere bilo do očí (či skôr do uší) to, ako rýchlo sa malý Karel naučil komunikovať v angličtine (ono to vyzeralo tak, akoby po pár lekciách, v ktorých len menoval predmety na obrázkoch, odrazu plynule rozpráva a bezchybne skloňuje). Inak Ivanovi Jandlovi (Karel Malik) všetka česť, je v tej role naozaj presvedčivý. A veľmi dobre ho "dopĺňa" i Montgomery Clift ako vojak "Steve" (Ralph Stevenson).

[3,5*]     "Indický špión bol zatknutý spolu so svojou šesťročnou spoločníčkou. Dieťa bolo tak dobre vycvičené, že nepovedalo ani slovo."     Z času na čas si pre spestrenie veľmi rád pozriem nejaký indický film a zavítam tak do úplne iného, exotického sveta, sveta hýriaceho pestrými farbami a nákazlivým životným optimizmom. A do takého sveta ma zaviedol aj tento film, ktorý, hoci vypovedá o vážnych a škaredých veciach (nenávisť a nepriateľstvo medzi Indiou a Pakistanom, založené hlavne na náboženskej neznášanlivosti), vyviera z neho silná viera v ľudské dobro. Aj keď trochu naivným spôsobom, v podstate poukazuje na totálnu nezmyselnosť tohto nepriateľstva a vyzýva na zmierenie (prostredníctvom mierumilovného hlavného hrdinu Pawana, ale aj prostredníctvom veľmi múdreho moslimského kňaza). Paradoxne, práve keď píšem tento komentár, už niekoľko dní prebieha už ani neviem koľká Indicko-Pakistanská vojna a práve v oblasti Kašmír, ktorý hrá významnú rola aj v tomto filme. Za dva hlavné piliere tejto vydarenej snímky považujem výborný, veľmi emotívny dobrodružný príbeh o stratenom pakistanskom dievčatku Shahide alias Munni (s krásnym vyvrcholením) a mimoriadne roztomilú a zároveň veľmi presvedčivú hlavnú detskú predstaviteľku (Harshaali Malhotra). Celkový dojem mi kazia akurát tie hudobné čísla, s ktorými zvyčajne nemávam v indických filmoch problém, v tomto prípade ale na mňa tie piesne (aj s ich predvedením) pôsobia až príliš infantilne, občas až prihlúplo (jedinou výnimkou je pekná pieseň spievaná v moslimskej svätyni).     "A zistite, kto do pekla je Boo Ali!"