Odtud až na věčnost

„Takže už víme, jak na tom jsme, chlapče?“ - „Já vím, jak na tom jsem. Člověk, co nejde vlastní cestou, není nic!“ - „Člověk mohl jít vlastní cestou možná v dobách osadníků. Dnes musí spolupracovat!“ Jenže Robert E. Lee Prewitt je paličák, kterému se spolupracovat nechce…Starý (dobrý) Hollywood. Těm oscarovým žním se až tolik nedivím, už jen z hereckého hlediska je to poměrně luxusní záležitost (Clift, Sinatra, Lancaster, Reed). I z řemeslného hlediska z toho jde cítit kvalita (pominu-li nutné zlo v podobě úsměvných zadních projekcí) a z hudební složky jsem zas nedokázal dostat z hlavy Re-enlistment Blues. Ale bavily mě i obě dějové linky. Možná jsem se trochu divil, že se „onomu“ útoku věnovala pouze tak krátká část stopáže, avšak o to víc měl divák možnost poznat hlavní hrdiny. A svým pochmurným vyzněním mě překvapil také závěr, takže za mě spokojenost a solidní 4* navrch. „Mám armádu rád.“ - „Ale ona tebe určitě ne.“ - „Když má člověk něco rád, neznamená to, že se mu ta láska vrátí.“ - „Jo, ale to platí i o lidech.“ (17.01.2021)

Nie také božské ako High Noon a Šakal, napriek tomu opäť nakladačka. Zinnemann je proste kúzelník, ktorému stačí dobrý scenár, pár hercov a nejaké kulisy a je z toho biják, že nemôžete dve hodiny popadnúť dych a sopel sa vám mieša so slzami. Nejde o to, že by nevedel režisér sugestívne podať aj akciu a násilie. Naopak, scéna pästného súboja, a záverečný nálet sú dôkazom prešpekulovanej filmárčiny, akú vie predviesť málokto. Boxovačka je bolestnejšia než v Zúriacom býkovi a útok Japoncov je dokumentaristický akoby ho točil Greengrass. Napriek tomu sú to jediné dve akčné scény v celom filme. Zinnemann sa zámerne pohráva s divákom, keď mu odoprie pohľad na očakávané násilie. Súboj medzi Prewittom a šéfom väzenia zostane skrytý, napriek tomu, že sa udeje on-screen. Rovnako ani raz nevidíme šikanovanie Maggia vo väzení, na ktoré sa divák teší od momentu, keď sa prvýkrát Maggio so šéfom väznice dostane do konfliktu. Explicitné násilie teda neukáže vôbec, alebo ho okázalo skryje za kulisy, akoby chcel povedať, že skutočná dráma sa deje niekde inde - vo vnútri postáv. Zinnemann je proste frajer, ktorý by mohol pokojne celý film exhibovať v prvotriednej akcii, no radšej podáva komornú drámu, kde sa herci rozprávajú v interiéroch. Napriek tomu, že sa bránim frázam o filmoch, ktoré chytia za srdce a sú plné ľudskosti, From Here To Eternity je dielo, pri ktorom nadobúdajú svôj pôvodný význam. Málo filmov v histórii kinematografie dokázalo vykresliť tak silné prieteľstvo a také humánne charaktery bez toho, aby to skončilo pri sladkom gýči. (09.04.2014)

Hviezdne obsadenie - Lancaster, Clift, Sinatra, Borgnine, ale ani ono nedokázalo vytiahnuť po väčšinu času nudný dej. Pritom prostredie havajskej vojenskej základne bolo zaujímavé. Šikana, nevera, v závere útok Japoncov - to všetko išlo podať oveľa atraktívnejšie a hlavne s lepším tempom a hutnejšou atmosférou. Samotný japonský nálet výborne spracovaný, ale činí sotva pár minút. Po väčšinu času to vyzerá ako dovolenka vojakov, ktorí sa chodia opíjať do barov alebo chodia za dievčatami. Z takejto dovolenkárskej idylky ho vyťahuje iba málo momentov a to je škoda. (04.06.2021)

Strhujúce spojenie melodrámy a vojnového veľkofilmu sa môže pýšiť jednou z najikonickejších scén kinematografie. Okrem toho však ponúka aj silný príbeh so skupinu silných charakterov, obsadených mimoriadne silnou hereckou zostavou, vrátane Burta Lancastera, Montgomery Clifta alebo Franka Sinatru. Osem získaných Oscarov tu rozhodne nebolo kvôli protekcii. 9/10 (07.12.2017)

Od Freda Zinnemanna som ešte nevidel podpriemerný film, herecké obsadenie a nakoniec aj spŕška Oscarov dávali tušiť, že pôjde o mimoriadny film. A on mimoriadnym aj bol, i keď nie bezchybným. Realistické vykreslenie vojenského života, nevyhnutný obraz šikanovania, úlety do civilného prostredia, lásky bez perspektívy a nakoniec deus ex machina v podobe japonského útoku. Napadlo ma, či na americký pátos, vzťah k armáde a ďalšie skutočnosti nemala vplyv aj prebiehajúca vojna v Kórei. (11.03.2018)