Vrah Rosemary

Temný, odpudivý a náležitě krvavý whodunit slasher, zajímavý snad jen tím, že je to historicky vůbec první slasher, který se po revoluci objevil v našich kinech. Saviniho gore efekty, kdy hrají prim vidle a růže, jsou pěkné, vypíchnul bych závěrečnou lekačku ve vaně, to byl fakt humus. O tři roky později Zito přišel ještě s vydařeným čtvrtým dílem PÁTKU TŘINÁCTÉHO, po kterém se začal orientovat na akční žánr. (27.07.2005)

Už na začiatku som sa poriadne zľakol - mysliac si, že pozerám "filmový týždenník". Čiernobiele správy z konca 2. svetovej vojny dali tomuto slasheru aj iný, takpovediac, spoločenský rozmer. Uniformovaný vrah s vidlami a vojenskou dýkou, ktorý mŕtvym obetiam zvykol darovať ruže, sa opäť prihlásil o 30 rokov neskôr. Atmosféra sa dala krájať, hudba ju umocňovala, napätie bolo miestami neznesiteľné, prostredie zapadákova uveriteľné, baby krásne a keď už prišla nejaká akcia, tak bola prekvapujúco brutálna a stála zato. Pointu nebolo jednoduché predvídať. Takže, tomuto slasheru k "dokonalosti" veľa nechýbalo... (01.02.2011)

Ničím neprekvapí, vrah je velmi sympatický, obete si vyberá zriedkavo, nástroj má velmi originálny, buď na niekoho vytiahne vidle alebo nôž, ktorý má pekne naostrený a prebodne ním hocikoho. Keď niekoho zabije, do ruky mu vloží ružu, má na sebe čiernu uniformu a čiernu helmu ako vojak. Narozdiel od Burningu to v niektorých momentoch nudí až sa to rozíde a niečo sa udeje, ale ako vravím stále je to len priemerná zábava s úchylnými gore scénkami 60 percent. (06.03.2009)

Mnohým ľuďom sa slasher horory (ktorých vynikajúcim príkladom je Vrah Rosemary) zdajú úchylné. Človek je v podstate odnepamäti tvor agresívny (viď staré obrazy sadistických mučení svätých, pred ktorými sa má kresťan ešte modliť). Skúste si vyhľadať obrazy martýria sv. Erazma, ktoré namaľovali Dieric Bouts (15.stor.) a Nicolas Poussin (17.stor.) a potom skúste povedať, že západná civilizácia nie je úchylná. Keď som túto fiktívnu a teda akceptovateľnú hororovú fantáziu videl prvýkrát, cítil som sa ako po poriadnej opici a k filmu som sa vrátil až po desaťročí. Režisér Joseph Zito nie je žiadnym majstrom v budovaní atmosféry, avšak jeho neuveriteľná hardcore verzia slasheru je žánrom, ktorý akúkoľvek atmosféru presahuje. Ak vo Fulciho filme obeť s prebodnutou hlavou umiera okamžite, Zito jej dáva ešte desať sekúnd. Ak Steve Miner necháva Michaela Myersa podrezať obeť jediným rozmachom, Zito štylizuje vraždu tak, ako keby šlo o krájanie chleba. Za tak intenzívne zážitky sa menej než päť hviezdičiek nedáva. Nemyslím, že je vhodné dívať sa na tento film dookola celý týždeň, rozhodne som však presvedčený, že toto dielo reflektuje objektívnu realitu sveta i subjektívnu realitu človeka omnoho zdarnejšie než väčšina iných filmov. Záverečné scény ponorené do znejasňujúceho oparu majú snový charakter, v ktorom sladké snenie ústi do nočnej mory a anticipuje "Elm Street". (14.01.2005)

Na slasheroch ako takých ma najviac priťahujú okrem gore scén mladé slečny (študentky/maturantky...a iné dievčiny), ktorých pohodové užívanie života je narušené príchodom, po väčšinou “starého“ známeho (nie však pre diváka) chlapíka, ktorému sa v minulosti nejakým spôsobom ukrivdilo a po rokoch akumulovanej nenávisti vracia úder. Toť jedna zo základných kostier slasheru, ktorú Joseph Zito v Prowlerovi na slušnej úrovni použil. Hlavným lákadlom pre mňa u podobných druhov filmov zostáva postava hlavného vraha. Zaujímavé na tom je práve to, že to môže byť prakticky hocikto. Či už zmyslená obluda, mutant alebo skutočný človek z rôznej spoločenskej vrstvy bez vekového obmedzenia. Predstavivosť a vynaliezavosť nepozná hranice. Síce v niektorých prípadoch je to až na úkor reality, ale inak by som to ani nechcel. Pozície hlavného kata (lovca) sa v tomto prípade zhostil jeden ostrieľaný mariňák oblečený vo vojenskom a s plným vybavením. Pravé hovado! ### Slasher starej školy a zlatej éry, žiaden slaďák. (06.03.2009)