Veselé Vánoce, pane Lawrenci

Mimoriadne pôsobivý príbeh z japonského, zajateckého tábora, nachádzajúceho sa na indonézskom ostrove Jáva v roku 1942, kde sa síce vôbec nebude stavať žiadny, povedzme, významne strategický most, no i napriek tomuto smutnému faktu, vskutku, časť britskej armády, nemôže zrovna povedať, že by sa výraznejším spôsobom začala nudiť, keďže nie je naprosto žiadnej núdze o hranie akýchsi「psychologických hier」, a to konkrétne s (ne)jednoznačným víťazom, kde minimálne rebelujúci protagonista v podobe majora Jacka "Strafera" Celliersa, je toho i jasným dôkazom, že potenciálny divák bude úplne nadštandardne spokojný s jeho hereckým predstaviteľom, à la DAVIDOM BOWIEOM, ktorý by sa podľa mňa kľudne uživil i takým,『hereckým chlebíčkom』, zrejme nie iba v tom speváckom prostredí, kde sa medzitým už stihol poriadne zabetónovať, pričom práve v tomto prípade, mu zvyčajne zručne sekundovali - nielen titulná postava podplukovníka Johna Lawrencea, ale najmä i japonská časť obsadenia v nadväznosti na sentimentálneho kapitána Yonoia, ktorého s absolútnym prehľadom stvárnil Rjúiči Sakamoto, ktorý sa zároveň postaral i o výbornú hudobnú zložku tohto filmu, čo je po spojení dohromady - fascinujúcim zážitkom, ktorý ešte čoraz viac podtrhovala i samotná účasť začínajúceho Takešiho Kitana, ktorý sa svojim nekompromisným seržantom Harom, snáď navždy zapísal do pamätí divákov. • A na všetkých zväčša dohliadal kontroverzný režisér Nagisa Óšima, a tak k tomu nie je viac čo dodať, maximálne vari len to, že Veselé Vianoce, pán Lawrence, je naozaj vynikajúcou snímkou, ktorú mimochodom všetkým vnímavým ľuďom vrelo odporúčam. (29.04.2023)

To, že ide o koprodukčný film a scenár písali muži z oboch kultúrne rozdielnych svetov bol určite umelecký zámer. Film režíroval Óšima a je dobre, že nenadržiaval svojim a snažil sa byť pomerne objektívny. Možno bol k svojim viac kritický ako by divák očakával. Veselé Vianoce obsahujú niekoľko silných, kvalitne nakrútených a perfektne zahraných scén, len mi tu chýbalo viac tej špinavosti, postavy nemuseli byť skoro vždy oholení na detskú prdelku. Nižšie hodnotenie udeľujem skôr kvôli tomu, že som v poslednej dobe videl napríklad Stalag 17 a niektoré iné filmy z druhej svetovej vojny, ktoré ma bavili o niečo viac. Pokiaľ milujete scény harakiri, tento film si nesmiete nechať ujsť. 70% (17.11.2023)

Pro me urcite nejlepsi snimek z prostredi japonskych zajateckych taboru. Ryuichi Sakamoto autor uzasne hudby nejen k tomuto filmu si zahral jednu z hlavnich roli a stejne jako jiny hudebnik na platne (David Bowie) se sveho ukolu zhostil na vybornou. Celkove skvela japonsko-britska koprodukce. Ostastne od rezisera filmu Korida lasky se nic nez uzasne ocekavat nedalo. (18.02.2007)

Zaujímavá (ne)japonská snímka, na ktorú sa dá dívať z viacerých uhlov. Ako vojnový film síce čisté a celistvé, ale vyše polovicu stopáže až príliš idylické a okato nereálne, najmä čo sa vyobrazenia vzťahu medzi Lawrencom a velením tábora týka. I napriek občasným silnejším momentom ako citované vynútené spáchanie seppuku je to jednoducho mierne a v mnohých smeroch naivné - alebo vážne niekto verí, že situácia v japonských zajateckých táboroch skutočne vyzerala takto, a všetky priestupky sa vyriešili rozhovorom s veliteľom? Druhá polovica v tomto smere naberá na obrátkach a po aktívnom zapojení Jacka Celliersa do deja sa situácia vyhrocuje, ale i keď sa tak oficiálna synopsia tvári, k nijakej systematickej drezúre nedôjde. Zato dôjde k niečomu inému.... a to nás posúva k druhému možnému pohľadu na film. Ako dráma o strete rozdielnych kultúr je to už niečo iné. Pôsobivé, uhrančivé a veľmi nevšedné dielo pozorujúce zárodky priateľstva i konflikty medzi britskými vojnovými zajatcami a japonskými dôstojníkmi s príklonom k západnému štýlu rozprávania, zaujímavou hudbou a hereckým koncertom ústrednej štvorice David Bowie - Tom Conti - Rjúči Sakamoto - Takeši Kitano (s občasným intermezzom v podobe Jacka Thompsona, ale v dobrom). Takmer lyrické zobrazenie vojny pomocou osobných vzťahov, myšlienka prechovávania nepriateľstva voči národu, nie jednotlivcovi a kontrast čiernej a bielej v udalostiach, konaní a vnútre samotných postáv. Kitano sa svojej role chopil tradične s chuťou (ten chlap je magor! :-D), Sakamoto má azda najrozporuplnejšiu a vnútorne najrozorvanejšiu postavu, Conti je prosto parádny, a Bowie... nemám slov. Výsledné dojmy veľmi dobré, určite si to pozriem ešte raz, ale v pôvodnom dabingu. 80% (23.04.2014)

Make (queer) love, not war, so says Mr. Bowie. Po většinu stopáže netradičně zpracované téma vzájemného respektu (lásky?) mužů na opačných stranách barikád, mříží i kulturních zvyklostí v zajímavém filmu. Když ovšem něco označíte za zajímavé, tak jde svým způsobem o pokrytectví, jelikož operujete na „území nikoho“ mezi jasně definovanými pojmy dobré/špatné. A tento film je přesně takový; tedy zajímavý spíše než dobrý či špatný a je v mnoha ohledech srážený nepatřičnostmi (zajatecký tábor ve čtyřicátých letech podbarvený osmdesátkovým synťákovým soundtrackem hrající japonské rytmy evokující „Mimořádnou linku Praha-Tokio“ či obsazení Davida Bowieho, který se ani nesnaží být Celliersem a je Bowiem jak ho znáte; akorát tady má místy rozcuchanou kštici značící, že je vnitřně rozerván nebo když necháte Japonce v japonštině mluvit „šogúnskou“ hlasitou táhlou mluvou, což je působivé, když však toho samého Japonce necháte to samé a stejnou dikcí přednášet v angličtině, tak to trhá uši, zajatci jsou všichni takoví načančaní apod.). Největší problém (krom táhlosti) je ovšem dnes již slovutná scéna „zúčtování“ před nastoupeným táborem, kdy je sice jasné o co tvůrcům šlo a jak to mělo na papíře působit, ale prodat se jim to nepodařilo ani za mák... Já vám hned říkal, že je to zajímavý film. (13.11.2014)