Reklama

Reklama

Nejsledovanější žánry / typy / původy

  • Drama
  • Komedie
  • Akční
  • Dokumentární
  • Krimi

Recenze (2 527)

plakát

Dillinger (1973) 

Ja vykrádam banky. Čím sa živíš ty?” Životopisný portrét drsného bankového lupiča a Verejného nepriateľa č. 1 - Johna Dillingera [Warren Oates], ktorý sa z estetickej stránky inšpiroval titulom v podobe - Bonnie a Clyde, alebo, čo sa teda konkrétne týkalo i naprosto „brutálnych prestreliek,” tak práve vtedy sme zase ani neboli vôbec ďaleko vzdialenými od Divokej bandy Sama Peckinpaha, ktorý v podstate túto metódu zobrazovania násilia ešte oveľa viacej zdokonalil, nakoľko priamo čochvíľa hneď [u]vidíte, ako sa takýmto spôsobom zasiahnutý antagonista totálne zvíjal od strašnej bolesti, keďže podoba takéhoto umierania určite sakramentsky bolela; to je asi v skratke debutový titul od Johna Miliusa, v ktorom neboli ušetrení ani úplne bežní civilisti, ktorí akurát prechádzali okolo „bodoch epicentier,” kde sa vskutku zväčša zamiesilo i na pomerne dosť divoký stret zločincov proti strážcom zákona na čele s rozporuplným agentom FBI - Melvinom Purvisom [Ben Johnson], ako jeho hlavným náprotivkom, ktorý išiel po ústrednom antagonistovi, ako po údenom, pričom samotné postupy, ako toho vlastne docieliť, sa častokrát rozchádzali s akoukoľvek zakorenenou morálkou, keď som si dokonca miestami i tieto dva na smrť znepriatelené tábory [po]mýlil, pretože autorovi sa podarilo hodnoverne zobraziť atmosféru nielen z priameho pohľadu pejoratívnych jedincov, ale zároveň sa taktiež pozrieť i pod plesnivé klobúky predstaviteľom Federálneho úradu pre vyšetrovanie, ktorých zaužívané metódy koľkokrát hraničili s porušením práv dotknutých osôb; skrátka, estetika „Divokého západu,” nenechala na seba príliš dlho čakať! → jednoducho ju majú vštepenú vo svojej genetickej výbave, s čím proste nič nenarobia. Možno nebyť predsa trocha viac zromantizovaného scenára zo strany J_M, tak by som zrejme šiel až kamsi do maximálne možného hodnotenia, lebo úroveň to malo mimoriadne vysokú a pôsobivú, no ani bez „hluchých miest,” sa to napokon akosi tiež nezaobišlo ← a jestvuje totiž i jedno obdobné spracovanie na konci prvej dekády XXI. storočia...

plakát

Muž, který přestal kouřit (1972) 

Inštruktážny nástroj, ako sa vskutku účinne zbaviť nadmernej závislosti na nikotíne, resp. na tabakových výrobkoch, podaný vtipnou formou, na čom som sa, ako povedzme práve i doživotný nefajčiar, mimochodom, teda mimoriadne kráľovsky pobavil, nakoľko sa začínala postupne vyskytovať pestrá paleta „abstinenčných príznakov” zo strany ústredného švédskeho protagonistu - Danteho Alighieriho v podaní naprosto virtuózneho predstaviteľa Göstu Ekmana, pripomínajúceho mi Petra Sellersa z Dr. Divnolásky, čo sa konkrétne týkalo celkového hereckého nasadenia; kedy azda tým najväčším možným lákadlom, aké sa v rámci tohto celku ponúkalo, boli jednotlivé dejové prechody: I. P-e-k-l-o; II. O-č-i-s-t-e-c; III. R-a-j, ktoré doslova sršali rôznymi nápadmi zo strany kreatívneho autora - Taga Danielssona, s ktorými sa síce stretávam po prvýkrát, ale mám akési „vnútorné mravčenie,” ako by som ich poznal úplne odjakživa, tak sa mi perfektne strafili do aktuálnej nálady. Dokonca by sa dalo rovnako podotknúť i to, že titulný hrdina za svoju genetickú predispozíciu, v podstate ani nijako zvlášť zase nemohol, keďže práve jeho umierajúci otec bol sám tuhým fajčiarom, po ktorom to vlastne celé zdedil; pričom, ak chcel následne po ňom [z]dediť i rovných 17 miliónov švédskych korún: paradoxne jednak musel do 14. dní prerušiť tento odporný zlozvyk, a jednak tiež vydržať nasledujúci [k]rok v rovnakom duchu, keď si sprvoti začal hádzať polená pod kolená, čo predstavovalo otváraciu a najlepšiu líniu udalostí a vzťahov; s pribúdaním ďalších prechodov sa táto látka pomaličky stočila až k samotnej atmosfére „Kvetinových detí,” čo som už určite vnímal, ako narušenie pôvodnej hegemónie, aká sa mi tak extrémne zapáčila. Tomuto pozoruhodnému titulu som mal normálne veľkú chuť udeliť i maximálny počet *, ale akosi tak nemôžem učiniť, lebo sa mi proste javilo, že sa predsa začal trocha vliecť, no i napriek tomu sa jednalo o nadštandardný príspevok škandinávskej kinematografie...

plakát

Velký balík peněz (1978) 

Dobrodružná odysea advokáta Sasu Jovinea s thrillerovými prvkami, ako pridanou hodnotou extra naviac, odohrávajúcou sa kdesi na Apeninskom polostrove; pričom čo sa zase pre zmenu konkrétne týkalo takej práce vedeckého tímu, tak práve tá začala akosi i čoraz viacej pripomínať "družicový" charakter; skrátka, vedci sa s touto zložkou náramne kvalitne vyhrali, keďže ju postupne vynášali i o ďalšie [pod]telesá, z čoho sa následne vytvárala naprosto pestrá zmes konštelácií na obežnej dráhe, ktorú rozhodne neradno len tak podceňovať → predstavte si azda úplne neobyčajne sympatického a naivného chlapíka, ktorý bol zrazu vhodený do akéhosi nebezpečného víru poveternostných podmienok, kedy sa mu tým pádom celkom zmenila doterajšia zamračená existencia, ktorá ho v podstate vytrhla zo zaužívaného stereotypu, aby povedzme zažil turbulentný príbeh, naplnený nevídanými vetrami. • Talianskeho "meteorológa" v podobe - Sergia Corbucciho, mám zafixovaného, ako nejakého tvorcu zaprášených „spaghetti westernov,” keď musím vzápätí skonštatovať, že ma tentoraz veľmi príjemne prekvapil svojou širokou paletou meteorologických prístrojov, ako by sa vlastne dala sprostredkovať táto nová predpoveď, ktorá bola i pomerne dosť často premenlivo naladená, kedy sa neustále menil tlak vzduchu s vyššími hodnotami na nižšie, a znovu naopak, čo diváka privádzalo do hotovej extázy, ako sa napokon skončia tieto extrémy v počasí s nejasným výhľadom na ďalšie dni. A predstaviteľ ústredného protagonistu v podaní Nina Manfrediho, si nielenže na smažených sépiových špagetách obzvláštne "pochutnal," ktorá mimochodom určite patrila i k najlegendárnejšej scéne v rámci tohto celku, ale zároveň bola podobne nefalšovaná radosť sledovať stále prítomnú legendu talianskej kinematografie, ako si tu vskutku predvádzala svoj ďalší herecký koncert: par excellence! → kolega, Tognazzi, mal oveľa menej hereckého priestoru, no i napriek tomu predsa niečo predviedol zo svojho klasického repertoáru.  Originálny názov titulu by sa dal skoršie preložiť, ako ÚPLATOK, ktorý podľa mňa omnoho údernejšie zachytil hlavnú podstatu myšlienky daného filmu, ako napríklad Veľký balík peňazí, keďže sa pojednávalo najmä o korupcii, ktorá bola zasiatou do talianskej spoločnosti nielen na konci LXX. rokov, XX. storočia, nieto o tom hovoriť ešte v súčasnosti, keď sa medzičasom rozšírila, ako nejaká epidémia gigantických rozmerov.

plakát

Příliš krásy (2023) (amatérský film) 

Mladý český amatérsky [zatiaľ, pretože podľa mňa má nábeh vkročiť i do profesionálnych vôd] filmár, Vojtěch Kavka, sa tentoraz vydal akousi experimentálnou cestou, čo je vskutku práve oproti predchádzajúcemu, a k tomu rovnako i oveľa viac dynamickejšiemu žánrovému príspevku - naprosto rozdielna trajektória, keďže sa teraz jednalo o pomerne dosť "warholovské" cítenie so statickou kamerou, snímajúcou akciu z jedného nadhľadu, čo je niečo takmer úplne podobné, ako by ste snímali svoj vlastný priebeh drichmania z podhľadu → experimentálny titul v podobe Spánku. Ak máte chuť vidieť tento „antifilm” s totálnou absenciou príbehu, tak ste rozhodne na správnej adrese ← no i napriek tomu mala táto "avantgarda" svoju stanovenú myšlienku, s ktorou dokázala šikovným spôsobom pracovať - rozoznal som dve vlastnosti: nevšímavosť a otupenosť? • Neviem, či by som si povedzme i naozaj trúfol na extravagantného Andyho Warhola a obdobne zameraných jedincov, no príslušný krátkometrážny počin bol stráviteľnou alternatívou, aká sa ponúkala? Tvorbu tohto autora budem sledovať i naďalej, pokým to situácia avšak napokon i dovolí.

plakát

Omicron (1963) 

Vyser si voko, ty sprosťáááku!” Taliansky predstaviteľ - Renato Salvatori, tentoraz priam exceloval v naprosto hyperaktívnom prejave, ako povedzme zrovna nejaký kozmický bádateľ s napodobňovacími schopnosťami z planéty Ultra, ktorý sa nazýval Omicronom, a ktorý sa vskutku následne "prevtelil" i do akéhosi robotníka Angela Trabucca, aby narobil na Zemi poriadky; v konkrétne uštipačnej sociálnej satire pod autorskou taktovkou - Uga Gregorettiho, a k tomu navrch aj so zaujímavým spracovaním v rámci predsa kratšieho celku; na čo si teda určite prídu podobne zameraní jedinci, ktorí očakávajú od daného titulu, že skrátka bude nejakým spôsobom "vystrkovať rožky," a presne v podobnom duchu sa práve niesol i tento vtipný príspevok, aký sa vymykal pravidlám. Z mojej strany som si rozhodne prišiel na svoje, keďže autorovi sa podarilo trafiť viacero klinčekov po hlavičke jedným silným úderom, čo si zvyčajne cením.

plakát

Napoleon (2023) 

Jeho posledné slova zneli: Francúzsko..., Armáda..., Jozefína.” Na súčasné pomery naozaj rozsiahlym spôsobom zachytený politicky životopisný epos o počiatočnom korzickom dôstojníkovi delostrelectva - NAPOLEONOVI Bonaparteovi; sledujúcom udalosti od Veľkej francúzskej revolúcie s úvodnou dynamickou scénou v podobe popravy gilotínou, Márie Antoinetty [poslednej f. kráľovnej], až vari i po ostrov Svätá Helena, kde v podstate už práve tento, voľakedy i mimoriadne ambiciózny Vodca napokon vo vyhnanstve zomrel, pričom sa na tohto rozporuplného protagonistu, následne nazeralo akýmsi strhnutím klasického "pozlátka," pretože podľa autora v podaní sira, Ridleyho Scotta, sa z danej historickej osobnosti postupne vykľul určitý typ diktátora, ktorý išiel doslova aj cez mŕtvoly, a vskutku ozaj veľmi veľa mŕtvol, aby splnil svoj stanovený cieľ; spracovanie sa tým pádom stávalo, ako by úplne "očistené od nečistôt," a v rámci celku i oveľa viac realistickejším, keďže sa vykreslil takým, akým pravdepodobne i v skutočnosti bol, čo sa mnohým páčiť vôbec nemusí, najmä teda domácemu publiku. • Predstaviteľ Napoleona - Joaquin PHOENIX, síce so svojim reálnym predobrazom ani nemal príliš veľkú podobu, čo sa konkrétne týkalo celkovej fyziognómie, a to sa mimochodom snažil vykompenzovať: gestikuláciou, mimikami tváre, rečou tela; skrátka, celkovým hereckým prejavom a nasadením v akciách, ktorý sa stával z môjho uhla pohľadu - ako nadštandardným, lebo si nedokážem predstaviť, kto iný by ho vlastne dokázal lepšie stvárniť? Autor asi najviac zvládal podávať epické bojové sekvencie i v pomerne dosť pokročilom veku, čiže by sa dalo rovnako tiež podotknúť, že je stále "vo forme," historickú tematiku má naprosto v malíčku! Rešpekt.

plakát

Bílá velryba (1956) 

Srdce veľryby je väčšie ako potrubie vodovodu na Londýnskom moste. Voda v tomto potrubí nie je taká hustá ani rýchla ako krv, ktorá pumpuje zo srdca veľryby.” Renesančný muž americkej kinematografie, John Huston, sa azda následne pokúsil o čo najzaujímavejšie zobrazenie príbehu o istom mužovi - kapitánovi veľrybárskej lode, Achabovi [Peck], ktorý bol mimoriadne posadnutým velikánskou, bielou veľrybou, prezývanou Moby Dick; konkrétne z akéhosi podhľadu akurát prichádzajúceho námorníka, Ishmaela, [Basehart, predstaviteľ známy z Felliniho Cesty, pozn. recenzenta], kedy sa bude na nasledujúce udalosti nazerať práve iba jeho čerstvou optikou, ako vstupnou bránou na šíre moria a oceány, kde divákovi dokonca hrozilo, že kľudne mohol dostať i "morskú chorobu," tak bolo toto spracovanie autenticky zachytené, i keď si miestami tiež vypomáhalo aj zadnou projekciou v kombinácii s exteriérovými zábermi, čo po spojení dohromady, vytváralo priam harmonický konsenzus, ktorý ma nijako extra zvlášť zase ani nerušil pri súvislom slede nadchádzajúcich situácií, za to sa ale podľa mňa hneď od začiatku postupne a čoraz viacej "tlačilo na pílu," čo som už určite bezprostredne vnímal, ako povedzme nejaký, máličko rušivejší element, ktorý našťastie príliš nebil do očí, že by mi tým pádom úplne pokazil filmový zážitok.  Skrátka, jedná sa o naprostú klasiku, uštrikovanú v podobe dobrodružného kabáta, ktorý vďaka naprosto pevným nitiam, neustále drží pohromade, čiže sa vôbec nepára, aj keď už predsa pôsobí trocha ošúchane, stále si ho môžeme kedykoľvek obliecť, a cítiť sa v ňom znovu pohodlne → presne "kabát," aký zvyčajne i rád nosievam.

plakát

Poslední souboj (2021) 

Odpustíme dieťaťu, keď sa bojí tmy. Tragédia je, ak sa človek bojí svetla.” • Francúzska aféra z konca XIV. storočia, v ktorej obvinil tvrdohlavý rytier, sir Jean de Carrouges [Damon], nadržaného panoša, Jacquesa le Grisa [Driver] z toho "trestného činu," že sa mal údajne dopustiť priameho znásilnenia na jeho melancholickej manželke, Lady Marguerite [Comerová], pričom sa na tento incident následne nazeralo i z viacerých uhlov pohľadu ústredných zainteresovaných jednotlivcov, ktorých sa to azda bezprostredne dotýkalo, čím sa v podstate dosiahol tzv. „Rashomonov efekt,” čiže asi zhruba takýmto spôsobom spracoval danú látku odborník na slovo vzatý - ďalší sir, tentoraz Ridley Scott, britský autor, ktorý sa v historickom žánri pohybuje odjakživa [a cíti sa v ňom najistejšie], a to úplne doslovne, keďže jeho naprosto pozoruhodný debut v podobe Súperov, sa rovnako vyznačoval podobným zameraním sa na konflikt dvoch mužov; povedzme, že Posledný súboj je takou vylepšenou verziou. Historický titul bol najsilnejším predovšetkým v interiérových scénach s mimoriadne kladeným dôrazom na dialógy postáv, ktoré boli vskutku pomerne dosť vkusne oblečené [dobre, miestami aj vyzlečené] do dobových kostýmov a pohybujúcich sa po vyznačených značkách tak, aby to nepôsobilo komicky; čo sa trebárs ešte týkalo exteriérových, bojových sekvencií, tak samozrejme sa nejaké tiež vyskytli, ale nie zase v takom výdatnom pomere, na aké sme teda zvyknutí; záverečná konfrontácia mi trocha pripomínala vizuálnu estetiku z Gladiátora, opäť v modernizovanom význame; skrátka, výtvarná stránka autorových titulov sa zvyčajne vyznačuje citom pre vytvorenie požadovaného efektu daného prostredia, v ktorom sa príbeh odohráva. Obsadenie sa nadmieru vydarilo, nakoľko toto spodobnenie „milostného trojuholníku” práve týmito tromi predstaviteľmi v zložení dvoch Američanov a jednej Britky, prinieslo vytúžené ovocie, ktoré podľa mňa divákovi určite zachutí! → z mojej strany prevládala značná spokojnosť; odporúčam, no treba sa pripraviť na to, že nebyť v tomto prípade pozorným, sa rozhodne príliš ani nevypláca.

plakát

Mimo zákon (1986) 

Útek z väzenia na jarmuschovský spôsob tak, ako sme ho doposiaľ azda ešte vôbec nevideli, pripomínajúci mi klasické spracovanie v podobe Jazdy na tigrovi. Krásna fotogenická čiernobiela vizuálna stránka a autentický vulgárny slovník, tomu čoraz viac pridávali i na realistickosti, a to vskutku ďalej ani nehovoriac o naprosto vydarenom obsadení, o čo som sa mohol následne kvalitne oprieť v samotnej nadväznosti na močiarové prostredie, kam v podstate situoval príslušný príbeh práve tento nezávislý autor, ako východiskové riešenie nadchádzajúcej situácie; a mimochodom, na ktorého tituloch začínam byť i čoraz viacej závislým, keďže sa mi znovu úplne presne trafil do noty, pričom nebyť možno zopár nelogickostí v rámci naratívnej štruktúry, rozhodne by som išiel s výsledným hodnotením až kamsi na maximum, nakoľko dané dielo malo na to zväčša svoje predpoklady.

plakát

Furiosa: Sága Šíleného Maxe (2024) 

V súčasnosti by som už asi úplne inakšie pristupoval k práve tejto postapokalyptickej verzii v podobe Šialeného Maxa, ktorému tento chaotickejší a neprehľadnejší prequel predchádzal, čo ale vskutku vôbec nemenilo nič na tom, že sa svojmu predchodcovi, či tentoraz povedzme, ako akémusi nasledovníkovi z aktuálnej pozície ságy - príliš kvalitatívne nevyrovnáva, aj keď obsahoval nadbytok vizuálnych porcií naprosto bombastických sekvencií; skôr to pôsobilo samoúčelne, a miestami dokonca i únavne, ako by to malo danú látku kamsi progresívne posunúť; autor sa podľa mňa stihol vyčerpať už pred deviatimi rokmi, pretože som akosi nespozoroval žiadny výraznejší progres, ktorý by ma následne presvedčil o opaku. Snažil sa [z]mapovať predchádzajúce udalosti z pohľadu ústrednej ženskej postavy - Furiosy, ktorú predtým stelesnila juhoafrická predstaviteľka - Charlize Theronová, zatiaľ, čo teraz Anya Taylorová-Joyová v mladšom vydaní, ktorá sa po prvýkrát na scéne objavila až zhruba po hodine od úvodných titulkov, keďže sa ešte striedala i s predstaviteľkou [Alylou Browneovou], vo veku tínedžerky, čo bolo podobne nadštandardne zvládnuté; po hereckej stránke sa určite obidve čo najviac snažili, ako im vlastne sily stačili, rovnako ako i austrálsky predstaviteľ v podaní Chrisa Hemswortha, ktorý si s veľkou gráciou strihol ústredného zlosyna - Dementusa, ktorý sa koľkokrát správal, ako nejaký diktátorský dement; skrátka, obsadenie nebolo celkom od veci.  Výsledné dojmy pomerne dosť [po]kazila i príslušná, scenáristická stránka, v ktorej som sa normálne občasne poriadne ani nevyznal, nerozumel som jej, ako by som si asi želal, z čoho sa napokon vykľul nesúrodý tvar, aký mi nadobro zažehnal nádeje na zlepšenie celkovej situácie, vedľa ktorej som sa v podstate trápil až do úplného konca! Niekedy menej, znamená viac; pričom JURAJ MLYNÁR si z toho, bohužiaľ, takmer nezobral žiadne ponaučenie, čo je iba jeho problém!