Znovu Paříž

Tento film veľmi dobre ukazuje, čo sa stane po udalosti, ako je tá z novembra 2015 v Paríži: život jednoducho nemôže byť rovnaký ako bol po teroristických útokoch. Tí, čo prežili, sú prenasledovaní tým, čo zažili, a cítia sa hlboko spojení s ostatnými ľuďmi, ktorí prežili, mnohí z nich cítia nutkanie znovu navštíviť bistro, kde sa to stalo, a pochopiť, čo sa stalo. Táto skúsenosť je pre niekoho taká hlboká, intímna a posúvajúca, že v podstate vytvára novú rodinu, pozostalých, na úkor existujúcich vzťahov. Hlavná postava sa pristihne, že sa snaží rozpamätať, čo sa stalo, čiastočne preto, že je obvinená z toho, že sa v momente útoku zavrela na záchode a odoprela úkryt ostatným, ale aj čiastočne preto, že sa nemôže s priateľom pohnúť ďalej. Medzi traumou, posttraumatickou stresovou poruchou (vykreslená veľmi pútavým spôsobom) a jej snahou poskladať veci dokopy, objavíme aj nádej a ľudské spojenie, a toto je jeden z tých filmov, kde postavenie nevery funguje. Musím ešte pochváliť réžiu a hlavne scénu pred útokom a prebiehajúci útok, tieto scény sú natočené s naliehavosťou a dusnou atmosférou. 7,5/10 (12.08.2023)

Vždy ma rozčuľovalo, že pri násilných trestných činoch sa pozornosť médií aj ich konzumentov sústreďovala výlučne na páchateľov a obete ostávali mimo záujmu. Preto som bol príjemne prekvapený takmer neznámym filmom, v ktorom je to inak. Ocenil som množstvo momentov z psychiky obetí, o ktorých som nemal ani tušenia. Až dodatočne som si všimol, že film nakrútila žena, čo vysvetľuje s akou vnímavosťou a citlivosťou to urobila. Jediným mínusom ostáva, že kdejakú kravinu si pozrú desaťtisíce a tento film hodnotím ako 21. užívateľ a komentujem ako tretí. (20.04.2023)

„Som jeho manželka a vieme, že to nikdy neprekonáme. Vy ste jediná, s ktorou o tom vie rozprávať.“ __ Alice Winocour má cit pre spoločenské filmy a je vidieť, že má odvahu ísť aj do neľahkých tém. Revoir Paris zachytáva kalváriu ženy (menom Mia) v strednom veku, ktorá s niekoľkými ďalšími ľuďmi prežila teroristické útoky v Paríži z roku 2015. Režisérka sa schválne nevenuje k detailnejšiemu zachyteniu útoku v reštaurácii, všetko prebehne v rámci pár sekúnd a v neskorších častiach príbehu sa objaví len zopár snímok vo forme flashbacku. Mia pátra po svojich spomienkach, objaví komunitu obetí, kde sa snažia jeden druhému prekonať prežitú tragédiu (jedným z najsilnejších momentov je priznanie vdovy o tom, čo spravila // prípadne scéna v múzeu pri „dlhej“ maľbe). Režisérka medzi inými ukáže niečo aj z toho Paríža, ktorú nepoznáme (prípadne poznáme, len sa snažíme na o tom mať nemať vedomie) – nič nie je čierne a biele. P.S.: To, že Virginie Efira je opäť tlmočníčkou ako v (nedávnom) filme Madeleine Collins, je pravdepodobne len náhoda. Osobné hodnotenie: 80% (****) (30.04.2023)

Scenáristka a režisérka Alice Winocour ve svém filmu velmi citlivě zpracovala téma terorismu z pohledu traumatizovaných obětí útoku. Až tak, že to člověka vezme za srdce a s blížícím se koncem možná i rozpláče. Vůbec si nedovedu představit, co bych dělala a jak bych se zachovala já, kdybych se ocitla v podobné situaci jako hlavní hrdinka. Každopádně Benoîtu Magimelovi bych asi taky neodolala a s chutí podlehla jeho šarmu. (75%) (06.09.2024)

Samotný atentát je vyřešen za pár minut, přesto mu napětí, ani více času nechybí. Jde především o pozdější skládání střípků, stále se opakující myšlenky a hledání odpovědí na několik otázek. Odpovědí, jenž by mohly pomoci v boji s posttraumatickou poruchou, kterou Alice Winocour dokáže podat stejně dobře, jako Virginie Efira v hlavní roli. Překvapilo mě, že zrovna opakovaný pobyt na místě může být ku prospěchu, ale minimálně ve vzpomenutí si to smysl dává. Mia tu však nenalézá pouze pochopení, ale i osočení. Pozdější přiznání je jednou z nejlepších scén, stejně jako to v soukromém životě, které na vzniklou situaci hází úplně jiné světlo a někdo má jistě nad čím přemýšlet. (16.04.2024)