Christine

Som vášnivým čitateľom amerického spisovateľa Stephena Kinga. Musím sa pochváliť, že aj román „Christine“ je súčasťou mojej početnej zbierky jeho kníh. Tragický príbeh o bizarnej, nebezpečnej, záhrobnej láske medzi teenagerom Arniem Cunnighamon a jeho osudovým Plymouthom Fury ročník 1958. Majster King ho napísal v roku 1983 a v tom istom roku bol aj sfilmovaný. Previesť toto literárne dielo na plátna kín sa podujal skúsený režisér John Carpenter. Ja som s jeho filmovou verziou dostatočne spokojný. Dokázal jemne poupraviť scenár, takým spôsobom, aby nenarušil pôvodnú Kingovu predlohu, ktorej sa inak dosť striktne drží. Starý dobrý rock´n´roll; veľké, silné americké autá z päťdesiatých rokov; genialny spriadač desivých príbehov Stephen King a priekopník horrorovej kinematografie John Carpenter to je teda poriadne silná kombinácia. **** (15.03.2012)

první osmdesátková "kingovka",která mě opravdu bavila i přes béčkový scénář a fakt,že to zase není horor.Samotná Christine jako vraždící auto je fajn,ale mnohem lepší než sledovat jak někoho zabijí je sledovat jak dokáže měnit svého majitele,který se celkem rychle stává ze šikanovaného nerda regulérním magorem.Škoda,že takhle fajn nejsou i ostatní a mnohem známější kingovky...70% (23.09.2020)

Christine je výborný narativní psycho thriller. Pod kapotou ukáže několik parádních triků, akční scény baví a vraždy, třebaže nejsou příliš krvavé, zaujaly. Nechybí ani perfektní soundtrack a atmosféra rychlých kol, která k hororu má sice daleko, avšak je natolik hypnotizující, že celou stopáž utáhne s přehledem. (27.04.2009)

Tož to si tak po světě jezdil červenej cadillac(pojmenovanej Christine) kterej rád zabíjel lidi a z obyčejnýho nýmanda udělal cool týpka. Horor z let 80'. Knižní předloha Stephen King. Režie John Carpenter. Pochválit lze určitě efekty. Máma mysli transformaci Christine po destrukci zpět do původního stavu. Jen je škoda, že vražd si divák moc neužije. Určitě bych i o něco zkrátil stopáž. Jako jednohubka na podzimní večer je to dostačující. 3hvězdy. (15.10.2023)

láska je cit čisto iracionálny, nekontrolovateľná a popri snoch a duši objektívne nepreskúmateľná emócia; prečo sa niekto zaľúbi práve do toho človeka a nie do iného, prečo sú títo dvaja zamilovaní a necítia to isté k niekomu inému . . . istý veľmi špecifický poddruh "lásky" je fetišizmus - zbožňovanie vecí; ten má mnoho podôb - v tej najznámejšej ho poznáme ako privoniavanie si k dámskym gaťkám, topánkam alebo pančuškám, lenže potom je tu jeden veľmi rozšírený mužský fetišizmus, ktorý skôr než obsedantno-úchylne sa pokladá za prejav typickej mužskosti a "machovosti" - láska k autám, posadnutosť ich "tuningom", opravami, leštením, starostlivosťou, zvukom motora, spočítajte množstvo časopisov o auto - moto (je to niečo podobné ako napr. futbal - kdežto tu máte k zbožňovaniu aj konkrétnu reálnu vec, totem, fetiš, na rozdiel od nehmotnej futbalovej hry); navyše - zvláštna ľudská vlastnosť pomenovávať neživé predmety, ktoré vlastníme, je stará ako ľudstvo samo a bežná doteraz (moja prvá gitara sa volala Milka, druhá sa volá Jarka . . .) a to, že auto má meno nie je vôbec výnimočné; lenže akonáhle má niečo meno, vytvárame si k tomu vzťah; king & carpenter v (podľa mňa najlepšej kingovskej adaptácii - a nech sa na mňa darabontovi fanúšikovia nehnevajú) sa pozreli na fetišizmus a posadnutosť z trochu iného pohľadu: čo ak nie my si vyberáme predmet zbožňovania, ale ten predmet si vyberie nás? a čo ak on nás zbožňuje ešte viac ako my jeho - doslova na život a na smrť! každopádne 13 rokov pred Cronenbergovým Crashom (a 15 pred matrixom a vyše 20 pred Transformermi) tu bola Christine, červený cadillac, ktorý je metaforou zla, ktoré je večné, pohlcujúce a neporaziteľné; s dokonalým soundtrackom ("God, I hate rock´n´roll!"), výbornou štýlovou réžiou je ďalším dôkazom nesporných a vysokých kvalít tohto filmu množstvo citácií, odkazou a parafrázovaní tohto filmu v iných dielach, ktoré prišli po ňom, okrem spomínaných napríklad Tarantinov Death Proof alebi videoklip Radiohead ku piesni Karma Police, ktorý je celý citáciou jednej z famóznych scén tohto filmu, ale mám pocit, že ani Lyncha tento snímok nenechal ľahostajným; (14.01.2009)