Charing Cross Road č. 84

Vo svojej podstate nenápadný, ale príjemný film pomalšieho tempa, ktorý sa odohráva na oboch koncoch Atlantiku s konfrontáciou založenou iba na listovej komunikácii. Spočiatku ma bavili tie jemné nuansy, bežné životné osudy, veľmi jemný humor a tiež to, do akých zákutí sa môže vyvinúť obchodná korešpondencia. Ale musím tiež priznať, že s postupným záverom to už strácalo na i tak pomalom tempe a jemne nudilo. Tragický záver to zasa zobral späť do tých správnych koľají. Žáner romantický zavádza, žiadna sa totiž (našťastie) nekoná; priateľstvo má od romantiky ďaleko. (22.04.2024)

„Kdybych měl z nebe vyšívaný šat vetkaných stříbrných i zlatých svitů, blankytný, šerý nebo temný šat, šat noci, šat dne i šat polosvitu, pod nohama bych ti jej rozprostřel. Ale já chudák mám jen svoje sny. Pod nohama jsem ti je rozprostřel. Našlapuj lehce, šlapeš na mé sny.” - Anne Bancroft a Anthony Hopkins mě vzali na báječný výlet do kouzelného světa knížek a svým bezprostředním hereckým projevem mě naprosto dokonale přesvědčili o tom, že ani nekonečné dálavy nemohou zabránit spřízněným duším v jejich souznění. (80%) (17.01.2023)

Zaujímavý film. Nečakajte akcie, činnosť aktivity, ale plynulú korešpondenciu v čase skoro tridsatich povojnových rokov medzi USA a Londýnom. Je to ako jedná veľká kniha. Na jednej strane vynikajúca A. Bancroft čoby spisovateľka a obdivovateľka staroanglickej literatúry a na druhej strane londýnsky knihovník . zamestnanec antikvariátu krásne a úžasne suchý anglický pánko A. Hopkins čoby vynikajúci znalec literatúry. Z bezstarostného záujmu sa vyvinie niečo viac ako priateľstvo , napriek tomu, že sa tí dvaja nikdy nestretnú. A ešte jedna pikoška, mám rád, keď vo filme sa objavia perličky myšlienok ktoré pri pozornom sledovaní divákovi neujdú a ten má potom po filme možnosť ďalej spomínať uvažovať a kochať sa z prežitého zážitku. Tak to bolo v prípade Orwella či John Donaa, o ktorom Bencroftová vo filme povedala, že „ho treba čítať nahlas, lebo je to ako Bachové fúgy“ .. veď posúďte sami a zamyslite sa nad slovami čo ten anglikán v 16. storočí napísal: „ĽUDSKÝ ŽIVOT JE JEDNA KNIHA. KEĎ ZOMRIE JEDEN ČLOVEK, KAPITOLA NIE JE Z NEJ VYTRHNUTÁ ALE PRELOŽENÁ DO LEPŠIEHO ŽIVOTA. A TAK SÚ PRELOŽENÉ VŠETKY KAPITOLY TEJTO KNIHY. BOH MÁ VEĽA „PREKLADATEĽOV“. NIEKTORÉ ČASTI PREKLADÁ ČAS, NIEKTORÉ CHOROBA, INÉ ZAS VOJNA, ĎALŠIE ZASE SPRAVODLIVOSŤ. A BOŽIA RUKA ZVIAŽE VŠETKY LISTY TÝCHTO KAPITOL A ULOŽÍ DO VELIKÁNSKEJ KNIŽNICE KDE BUDE LEŽAŤ KAŽDÁ KNIHA OTVORENÁ JEDNA PRE DRUHÚ.“ (31.08.2014)

Velmi nenápadný snímek o něčem tak nedějovém jako o přátelství, které spolu v průběhu let sdílejí dva lidé jen prostřednictvím dopisů, se podařilo režisérovi oživit tak, že se ani chvíli nenudíme. Především je to ovšem herecký koncert pro Anne Bancroftovou a geniálního Anthonyho (nejlepšího herce vůbec). (31.07.2003)

I přesto, že ke knihám nemám moc blízko, spíše vůbec, tak mně tento nenápadný snímek zaujal. Což jsem se docela divila, jelikož životopisné filmy moc nemusím, ještě ke všemu když jsou natočené v takovém tmavém prostředí. Zpracování a nevinný humor dá se říct neznámého a u nás v ČR zapomenutého filmu, který možná ani nevyšel na světlo je fajn. Škoda, že se tady u nás lidé nezaměřují na filmy tohoto žánru, které mají svou jiskru a radši se dívají na Ordinaci v růžové zahradě. (08.12.2013)