Sekai no čúšin de, ai wo sakebu

Nekdy jsou chvile, kdy se clovek trapi tolik, ze je do breku jemu i jeho blizkym. Je spousta veci, ktere to mohou vyvolat, ale ta nejopravdovejsi je laska. A je spousta filmu, ktere se prave timhle ridi.. Mucit odevzdaneho divaka premirou vyumelkovanych emoci jen pro to, aby uronil aspon jednu jedinou slzu. Vetsinou to funguje.. Ale nekdy se cloveku dostane pod ruku klenot, ktery citove nevydira a presto u neho breci a breci a je mu smutno.. a z toho, jak je mu smutno, je mu krasne. Takove filmy nejdou popisovat slovy.. a takovy je Crying Out Love, In the Center of the World. (16.04.2005)

Jukisadovy patrí obrovská poklona za komorné spracovanie, za tie rôznorodé pocity lásky a straty, ktoré s citom a s poetikou dokázal preniesť na filmové plátno aj na diváka. Jednoduchý príbeh pripomína skôr kórejský, než japonský film. Ale významy obsiahnuté v obrazoch majú v sebe vážnosť, väčšiu úprimnosť a emocionálne vydierajú len sporadicky a aj to záleží na vás, či sa necháte, alebo nie. Film netlačí na diváka, je to príbeh o spomienkach a vyrovnaní sa s minulosťou. Je to o kroku dopredu. A každý kto zažil niečo podobné si pridá jednu hviezdu. Inak, objektívne je to na 4, ale toľko krásy a pozitívnych pocitov, plných smútku som dlho nevidel. Príbeh pohladil dušu a motív z nahrávkami bol využitý stopercentne. Pre mňa krásny film. A do Masami Nagasawa som sa zaľúbil. (05.08.2014)

Rovnaký prípad ako Moment to Remember, kde som bol schopný tolerovať to, čo by som v euro-americkej zóne nedokázal prekusnúť. Skrátka je to nakrútené inak, s iným typom postáv ako sme zvyknutí, ale film vyzdvihuje v mojich očiach najmä komplikovanejší spôsob rozprávania a inovatívne prvky začlenené do naratívu, ako kazety a tajfún. Na konci som síce necítil takú katarziu ako pri vyššie spomínanom filme, ale nechýbalo veľa. Dlhšia stopáž nie je vôbec prekážkou a to aj napriek tomu, že nie som ideálnou cieľovou skupinou. Opäť pomôže, keď si vopred o diele nič neprečítate, so zásadným zvratom si totiž tvorcovia dávajú načas. (20.02.2021)

Nebo je niečo, čo si vymysleli živí. Dáva človeku nádej, že tam znova stretne ľudí, ktorých miloval. Po smrti ostávajú len všetky tie krásne spomienky na chvíľe, kedy sme s tým človekom boli štastní. Obrazy, ktoré sú putom, prenásledujúce človeka, ktorý od toho okamihu uteká. Brániace prijať otvorený koniec. Otvorený iba z jednej strany... Toľko zmetených pocitov si zaslúži ešte jedno pozretie. Od človeka pripraveného ich prijať. (20.05.2006)

Začněme, že jsem už viděl lepší japonské filmy. Třeba takový Heavenly Forest nebo A Song to the Sun jsou, pokud hovoříme o melodramatech, podle mě lepší. Ve filmu "Vykřikne láska v srdci světa" je mi příjemné emocionální "netlačení na pilu". Volně plynoucí film (samozřejmě výborně vizuálně a a atmoférově vytvořený - "zarámovat" dějovou linii filmu tajfuny je poměrně neobvyklé). Zajímavý příběh o muži, který si po sedmnácti letech pouští kazety namluvené svojí první láskou. Prochází místy, na kterých byli spolu a vzpomíná. Příběh o duši, která došla svého klidu trochu později, než mohla dojít. A o životě s otevřeným koncem. Přestože něco schází, abych mohl tento film zařadit mezi své nejoblíběnější (nedokážu definovat co), je to stále solidní nadprůměr. Čtyři * a 75 procent. ■ Potěšil mě další film s hercem Mirai Moriyama (zaujal už epizodní rolí ve Fish Story). Líbila se mi Masami Nagasawa (naopak nezaujala Kō Shibasaki). A Tsutomu Yamazaki se ve svých sedmdesáti letech (a po druhém shlédnutém filmu s ním) stává mým docela oblíbeným hercem :). (23.09.2010)