Jonathan Strange & Mr. Norrell

obsahuje spoilery. veľa spoilerov. Zadaptovať túto knihu je problém, pretože tu neide len o samotný príbeh dvoch samozvaných čarodejníkov, ktorý dokážu vykonávať praktickú mágiu v Británii počas napoleónskych vojen, ale práve o tú špecifickú atmosféru, ktorú autorka dosiahla precíznym rozprávaním ako z historickej knihy, doplneným početnými odkazy pod čiarou vysvetľujúcimi historické alebo spoločenské pozadie tohto sveta. Susanna Clarke vytvorila úžasný obraz Anglicka, ako miesta historicky zviazaného s mágiou. (mágia v tomto svete je vedný odbor so všetkým, čo k nemu patrí. Je prepracovaná a môže byť neustále rozvíjaná – či už na základe individuálnej predstavivosti čarodejníka, empiricky alebo ako výsledok podrobného štúdia doterajších poznatkov o nej z kníh (a ako málokde sa tu podarila syntéza všetkých týchto prístupov..) ..a v závere sa dostaneme až k vyextrahovanému šialenstvu vo fľaštičke!) Výsledkom je teda štandardne dobrá (alternatívna) historická adaptácia od BBC, ktorá ma určite potešila. Ale kniha je vždy lepšia! (akokoľvek otravne tá veta môže znieť..) Akoby sa tu v niektorých podstatných scénach úplne zmenil charakter Jonathana Strangea v porovnaní s jeho postavou v knihe. Je to postava s ironickým úškrnom, ktorú ale v tomto prípade až príliš často premáhajú emócie. (a to práve na miestach, kde mal pôsobiť logicky a cieľavedome, lebo Strange je postavou, ktorá napriek zanietenosti svoje emócie dokázala potlačiť do úzadia, ak pred sebou mal úlohu, ktorá stála za preskúmanie). No a potom tu je ešte aj to nešťastné rozhodnutie, v úplnom protiklade k všetkému, čo postavy Strangea & Norrella reprezentujú, že sa z neho stal teoretický čarodejník. Výrazne zmenená oproti knihe je tu aj scéna s britským kráľom, čo je škoda, lebo Strange v nej predviedol asi jedno z najpôsobivejších kúzel v celej knihe a prvýkrát v nej dokázal prekvapiť postavu čarodejného gentlemana. Dej sa sústredí výsostne na britskú vyššiu vrstvu – chýbali mi tu obrazy špinavých a zanedbaných miest (a som zvedavá, či niekedy vyjde knižné pokračovanie, ktoré sa práve v nejakom takomto svete malo odohrávať..). O to viac vynikla postava ako je John Childermass, ktorý je dominantný v každej svojej scéne. verný a spoľahlivý sluha/námorník/bývalý vreckový zlodej/čarodejník držiaci sa v úzadí, no súčasne stojaci v opozícii a napriek jeho postaveniu realizujúci svoje úlohy so značnou mierou svojvôle a nezávislosti. Sklamal ma koniec, v ktorom postavy Norrella & Stragea prenikajú do Lost Hope. To, že dokázali chápať mágiu, ktorú robia, narušilo moju predstavu, ktorú som mala pri čítaní, že boli v záverečnej časti vlastne celý čas zatvorení v knižnici (v temnote a zastavenom čase), bez toho, aby mohli na vlastné oči vidieť výsledky kúziel, ktoré v nej urobili, a bez ich vlastného vedomia tak zmenili postavenie mágie v Anglicku, a prispeli k naplneniu proroctva, ktoré kedysi predpovedal a napísal the Raven King (toho som si predstavovala tiež akosi osobitejšie, ako je to zobrazené v tejto adaptácii - aj keď toto je skôr len moja pocitová vec, ako skutočná chyba adaptácie..). V tejto minisérii ich úloha pôsobí oveľa akčnejšie, premyslenejšie a cieľavedomejšie, čo je možno dobré pre filmové rozprávanie deja, ale stratilo sa v tom práve to čaro náhody a súčasne osudovosti, ktoré som si uvedomovala v knihe. A to, že išlo celý čas o proroctvo, na ktorom sa Strange & Norrell len nevedome podieľali, keď ich mágia bola namierená iným smerom, tu musí doslovne zaznieť z úst Childermassa. No a hlavná „záporná“ postava. V tomto prípade platia podobné výhrady ako o postave Jonathana Strangea. Akoby sa tu stratil charakter celej postavy. Je to fairy (elf? škriatok?). Postava s úplne iným chápaním morálky a hodnôt ako majú ľudia. V tomto prípade pôsobí až príliš uhladene, zákerne, nahnevane, akoby zosobnenie zla.. Takmer vôbec sa tu neprejavuje jej rozmarnosť, túžba vlastniť krásne veci tu síce je, ale mám pocit, že trochu tlmená (žiadna izba preplnená najrôznejšími pokladmi nevyčísliteľnej hodnoty), jej agitovanosť alebo prestrašenosť v závere som tiež akosi výrazne nevnímala. A rozdiel medzi našim svetom a krajinou, ktorá už predstavuje Faerie tiež nie je veľmi výrazný – čo sa zobrazenia exteriérov alebo interiéru brugh-u týka.) Pôsobia ako ten istý známy svet, nie úplne iná až snová dimenzia (čo však skutočne krásne ilustrovalo atmosféru cudzieho, tajomného a osamelého miesta boli The King`s Roads – tie sa autorom veľmi, veľmi podarili ..človek má chuť sa na nich stratiť a preskúmať ich všetky možné aj nemožné tajomné zákutia) A celá linka so Stephenom Blackom... kde boli všetky tie čarovné stretnutia - na zasnežených uliciach, kde sa zastavil čas alebo v cudzine - , na ktoré ho zobral Gentleman with the Thistle-down Hair a zvuky zvonov? V tomto prípade skutočne pôsobí skôr ako nepodstatný vykonávateľ všetkého možného a nie ako jedna z najpodstatnejších postáv. Chýbala tu aj moja obľúbená hláška - Stephen had never seen a landscape so calculated to reduce the onlooker to utter despair in an instant. "This is one of your kingdoms, I suppose, sir?" he said. "My kingdoms?" exclaimed the gentleman in surprize. "Oh, no! This is Scotland!” a ešte odkaz na celkom pekné súvisiace obrázky http://www.jimkay.co.uk/concept-work-and-sketches-2/ (04.08.2016) (méně) (více)