Quo Vadis

Vždycky, když se řekne Nero, vybavím si úchylný výraz ve tváři Ustinova. Ten toho vyšinutého grázla zahrál tak perfektně, až je mi líto, že nedostal sošku. Člověk se občas pousměje, když vidí triky z padesátých let, ale věřím, že před půl stoletím to byla pecka a své úšklebky ráda potlačím. Jen ta Ligie byla na můj vkus příšliš... sladce jednoduchá? Má tam takové repliky, děj jak blázen, a ona se u toho tváří furt stejně.. Jinak není co dodat, Quo Vadis je prostě synonymem pro historický velkofilm. (17.01.2012)

Obávať sa takmer trojhodinovej dĺžky pri tomto monumentálnom epose, tak typickom pre 50. roky, je absolútne zbytočné. Vyhrotené interakcie výborne napísaných a geniálne zahraných postáv zaručujú aj počas "dialógovej interiérovej" prvej polovice dostatočný záujem o príbeh. Peter Ustinov ako Nero je možno najslizkejší veľký vodca v celej filmovej histórii a predsa nie je zobrazený ako jednoduchá záporná postava, ale skôr ako mentálne a duševne veľmi chorý človek. Divák sa možno zamyslí aj nad tým, že ak by bežnému človeku celý život okolie tvrdilo, že je Boh, tak by možno dopadol podobne každý. Druhá polovica filmu aj napriek viacerým monumentálnym scénam si dokáže zachovať a ešte aj zvyšovať napätie medzi postavami a poskytnúť emocionálne silné finále. (18.04.2017)

,,BOHUŽIAĽ CÉZAR, AKO VLÁDCA TEJTO RÍŠE MUSÍŠ MAŤ KOMU VLÁDNUŤ, TAKŽE OBYVATEĽSTVO JE NEZBYTNÉ ZLO." __ Budem porovnávať s knihou, avšak nijako prísne kriticky, nakoľko toto je najlepšia adaptácia fenomenálneho Sienkiewiczovho románu. Kedysi dávno, ako malý, som ešte pred Quo Vadis videl Spartakusa, no už tam ma Ustinov upútal natoľko, že v úlohe Nera som si nevedel predstaviť nikoho iného. Neskôr, pri prvom pozretí tohto filmu bolo moje nadšenie o to väčšie, že sa mi táto predstava splnila. Tu mi neostáva nič iné, než potvrdiť slová iných užívateľov, že Ustinov ako Nero je jednoducho božský a svoj pomyselný herecký vrchol si odbil hneď v začiatkoch svojej kariéry (nie že by už ďalej hral zle, Batiatus v ,,Spartakusovi" sa mu takmer vyrovná), no vyzdvihnúť treba tiež Jiřího Pragera, ktorý ho umne predaboval. Najlepšie napísanou postavou knihy je Petronius, tu ho však predbieha už spomínaný Nero, avšak ako náhle sú títo dvaja spolu, o znamenité herecké výkony a ,,zábavu" je postarané až natoľko, že by celý film mohol byť iba o ich vzájomných dialógoch. Pozornosť si tu zaslúži skutočnosť, ako veľmi emotívne na niekoľko strán opísal Sienkiewicz Petroniov skon, zato Nerovi venoval posledných pár riadkov, tu je ich smrť však natoľko sugestívne podaná, že nechýba veľa aby divák za oboch uronil slzu, jednajúc sa pritom o charakterovo rozdielne figúry. Úžasné je sledovať zdrvujúcu Petroniovu smrť, po ktorej nasleduje jeden z najvtipnejších Nerových výstupov u neho hraných na vážnu notu. Z ostatných hercov spomeniem Finlaya Currieho ako Sv. Petra, presláveného hlavne v úlohách múdrych starcov, takže i tu bol prirodzenou jasnou voľbou. Samozrejme, po 60 rokoch dnes už film na nikoho nemôže pôsobiť moderne, má však svoje prirodzené nezopakovateľné kúzlo a nebývalá veľkorysosť ako interiérov tak aj exteriérov vzbudí obdiv i teraz a aj napriek absencii výraznejších akčných scén na ploche takmer troch hodín prekvapivo neumára nudou. Poslednej vete v texte distribútora treba postaviť piedestál. Dokonale vystihuje celý film. (514. hodnotenie, 24. komentár k filmu) (17.11.2011)

Také výpravné a vydarené filmové veľdielo by si zaslúžilo podrobnejší komentár a výstižnejšie hodnotenie, ale tentoraz sa nebudem rozpisovať. Viac oceňujem jeho literárnu predlohu, ktorú som čítala nespočetne veľakrát. Žiaľ, ani jedno jej spracovanie, ktoré som mala možnosť vidieť sa nezhoduje s mojou fantáziou, ale to vôbec nič nemení na tom, že sa mi film v podstate veľmi páčil a s radosťou mu dávam maximum. (05.03.2011)

Sienkiewiczův román jsem si oblíbila, stejně jako jeho hlavní postavy a stejný vztah jsem si kupodivu utvořila i k tomuto filmu. Při prvním zhlédnutí jsem sice měla nějaké výhrady, ale postupně se vytratily. Ke kladům filmu - ženy byly velmi krásné a Nero působil díky vynikajícímu Peteru Ustinovovi jako skutečný šílenec, výprava byla perfektní, a tak mi ani statické vzpomínky Petra (pěkná stylizace do Da Vinciho obrazu Poslední večeře) ani úvodní nástin událostí, jež se staly před 30 léty, vůbec nevadily a i předchůdce dnešních Poláků, Ursus, u mě vzbuzoval svou silou ten správný respekt. Ze začátku mě sice iritovalo obsazení hlavních mužských rolí - Marca Vinitia a arbitra elegantiae Petronia - ale nakonec jsem si na ně více než zvykla, zvláště na Vinitia... A zápory? Nad historickými nesrovnalostmi (podrobnosti v mém milém Deníčku) mhouřím oči; a změny oproti předloze a vypuštění některých postav nebo alespoň snížení jejich důležitosti považuji vzhledem k možnostem a délce filmu za šťastné. Nebyli jsme svědky stětí Pavla z Tarsu a bohužel si nevyslechli ani Neronův charakteristický výrok „Qualis artifex pereo“ a také k opanování Říma Galbou došlo za poněkud zkreslených okolností. Celkově byl ale film přesně takovým, jak jsem si povedenou adaptaci románu představovala. (05.02.2012)