Johanka z Arcu

Na Ingrid Bergman je pekný pohľad aj v chlapčenskom účese a obleku a staré maľované pozadia majú krásne béčkové čaro dávno zašlých kinematografických dôb. Hollywood kedysi rád natáčal takéto dlhé historické eposy s jednou bitkou a množstvom dialógov. Johanka právom nepatrí medzi tie najúspešnejšie spektákle, i keď na plagáte tvrdí, že je tým najväčším. Ústredná bitka pôsobí dnes smiešne a ani v boji s dobovou konkurenciou jej nevýrazné výkriky na hradbách nevyhrávajú. Prvá polovica filmu je bohužiaľ dosť naivne a pomerne nudne natočená, na ten pravý rozbeh si musíme počkať až do plného rozprúdenia intríg a pri slávnom súde sme už absolútne v deji zainteresovaní. Tam to vrie, ale pre mňa je stále táto dejinná udalosť iba konfrontáciou skorumpovanej psychopatickej cirkvi a odvážnej puberťáčky, ktorá to nemala v hlave úplne v poriadku. To nedokáže zakryť ani Fleming, ani Dreyer, ani Besson. Dnes je jej posolstvo politicky nekorektné, tvrdiť, že za slobodu treba bojovať a nie uzatvárať mier, by dnešnou cenzúrou asi neprešlo. Ale po druhej svetovej vojne to bolo v poriadku. (27.02.2014)

Príbeh Johanky z Arku, panny orleánskej, ktorá počúvla hlas boží a postavila sa na čelo francúzskej armády bojujúcej proti Angličanom, bol už viac krát sfilmovaný. Mne osobne sa najviac páči verzia režiséra Luca Bessona z roku 1999, kde hlavnú postavu stvárnila Milla Jovovichová. "Johanka z Arcu" od Victora Fleminga je o poznanie staršia. Natočil ju v roku 1948. Titulnú hrdinku dal stvárniť slávnej Ingrid Bergmanovej. Snímok bol ocenený americkou Akadémiou filmových umení a vied dvoma soškami Oscara. Za kameru a kostýmy. Dozaista si ich zaslúžil. Avšak na dnešnú dobu pôsobí dosť zastaralým dojmom. Súčasný divák je navyknutý na naturalistickejšie, historicky a dobovo reálnejšie spracovanie. Flemingovu Johanku dnes dokážu plne ohodnotiť asi len filmoví pamätníci a fajnšmekri. *** (02.03.2014)

Divadelní hru Jana Lotrinská napsal M.Anderson přímo pro Bergmanovou, hrála se v letech 1946- 47 a pojednává o přístupu herečky k ztvárnění postavy, která ji posléze zcela pohltí. Film je klasickým historickým dramatem (tvůrce hry je spoluautorem scénáře), ubíhá svižně (trochu natahovaná je až poslední třetina), je přesvědčivý v bitevních scénách a andělská Ingrid v nablýskané zbroji by na hradby plné nepřátel pravděpodobně nahnala i zapřisáhlého pacifistu. (09.01.2011)

,,NEVERTE JEJ, MôJ PANE." ,,SNAŽÍM SA JEJ NEVERIŤ, ALE ZAKAŽDÝM KEĎ JEJ POZRIEM DO OČÍ, MYSLÍM, ŽE HOVORÍ PRAVDU." __ Na svoju dobre veľmi zručne odvedené dielo, ktoré vtedy paradoxne u divákov príliš neuspelo. Ako už predo mnou napísal užívateľ "zorro", Jana z Arku je skôr ,,rýdzou" historickou drámou než akčným snímkom. Tvorcovia nám síce ponúkajú len jednu bitku, ktorá je v podstate aj jedinou akčnou scénou filmu, tá aj napriek tomu, že v nej (prirodzene) veľa krvi špiechať nebude, zaujme viacej svojou dynamikou a prehľadnosťou, čo u mnohých súčasných filmov vôbec nevidíme. Ingrid Bergman je samozrejme ťahúňom celého filmu a jeho hlavnou hereckou osobnosťou a oscarová nominácia bola určite zaslúžená (rovnako tak aj v prípade José Ferrera), predsa len však miestami pôsobí príliš teatrálne, až afektovane. Ospravedlnenie vidím jedine v tom, ako je napísaná postavy Jany, resp. ako na ňu pozeráme dnes. A istým spôsobom treba prehrýzť aj to, že maskéri nemali prílišnú snahu urobiť z 30 ročnej herečky 19 ročne dievča. Film som videl v dva a pol hodinovej verzii, ktorá na mňa pôsobila pomerne celistvým dojmom. Súdny proces, ktorý tu zaberá celú 1/3 deja ma vôbec neunavoval, i keď nemôžem povedať, že miestami by som niečo vystrihol a inde zase prilepil. Spomeniem napr. časť, kedy sa Jana modlí v chráme a v nasledujúcej scéne ju už vidíme spútanú a zadržiavanú vojakmi, pričom samotný akt zajatia ostal zabudnutý ktovie kde. Avšak ako som už naznačil, vo výsledku nie je Flemingova verzia nijako zlým dielom, z doterajších mnou dvoch videných verzií (obe z roku 1999) je toto pre mňa zatiaľ najvydarenejší pohľad na príbeh známej svätice. (16. hodnotenie, 5. komentár k filmu) (14.08.2012)

Zajímavé je komparovat nejen s Bessonovou verzí z roku 1999, ale také i ze soudobými historickými spektákly z druhé strany železné opony, tedy kupříkladu s Vávrovým Janem Husem. Řemeslně i výpravou vyhrává Vávra, ideologický balast je ovšem mnohem méně patrný na americkém velkofilmu... Každopádně éra historických kostýmních velkofilmů měla své nepopiratelné kouzlo... (07.08.2014)