Studená ryba

Za poslednú polhodinu by som mohol s čistým svedomím dať päť hviezd, no zvyšok kolíše niekde medzi tri-štyri. Páči sa mi, akým pozoruhodným spôsobom Shion Sono poukazuje na svet. Dobrých deväťdesiat percent filmu pôsobí absurdne až surrealisticky, každopádne pevne verím, že presne takto by mohol (a nielen v Japonsku) vyzerať svet, ak by neexistovali zákony a každý človek si mohol žiť podľa vlastnej chute. Osud hlavnej postavy teda môže vyzerať príliš bizarný a surrealistický, no stále v ňom je cítiť živosť a realistickosť. Film je však zdĺhavý a úvod trochu slabší. Na hercov (a pekné herečky) sa síce pozerá relatívne príjemne, no aby sa divák dočkal finálnej formy, musí si nejakú dobu počkať a pretrpieť nudu a nejaké to vraždenie. Mám ešte jednu pripomienku, a tú, že mi film Studená ryba po pár dňoch výrazne zlepšil náladu, za čo môže najmä posledná "mind fuck" polhodina. Iné diela od Shiona som doposiaľ nevidel, toto však bola celkom bomba. (25.09.2018)

Reflexia súčasnej japonskej spoločnosti, vraví distribútor. Japonsko teda zo zoznamu dovolenkových destinácií škrtám, nie som typ, ktorý po troch šlupkách soškou Panny Márie do hlavy dostane chuť na sex. Z pochopiteľných dôvodov treba rátať s tým, že slušná polhodinka je venovaná poníženým úklonom, pričom sa buď ďakuje alebo ospravedlňuje. Pre nikoho nebude novinkou, že japonské "milujem ťa" znie ako rozkaz od seržanta Hartmana, hádky teda majú decibely porovnateľné so stredne veľkým letiskom. Hlavný zlosyn šteká o tri stupne hlasnejšie ako všetci ostatní a v mene ohľaduplnosti voči susedom (ktorá je striktne jednostranná) som sa učila rýchlostnému uberaniu zvuku v extrémne vypätých situáciách. Škoda, že osobitý "bitúnok" v kresťanskom štýle slúžil čiste ako miesto na likvidáciu zvyškov a pritom by sa tam dalo robiť vecí, júj. Level úchylnosti v poriadku, príbeh o ničom, mäso a krv v slušnom zastúpení, zaujímavé linky nerozpracované a nie všetky rozpracované zaujímavé. (23.06.2019)

Na rovinu: Môj obľúbený japonský režisér Shion Sono ma tento krát sklamal. Takmer každý jeho film zachádza priam až do absurdnosti, na ktorej poukazuje, resp. kritizuje určitý prvok súčasnej japonskej spoločnosti. Na mňa zapôsobili hlavne Suicide Club (5*), jeho voľné pokračovanie Norikos Dinner Table (4*), s malými výhradami aj Exte (4*). V jednom z jeho najnovších počinov Cold Fish však „prestrelil“. Ani nie tak v zmysle brutálnosti, ktorá tu je zobrazená naozaj explicitne (tú v podstate vyhľadávam a v Ázii som už zvyknutý naozaj na hocičo), skôr spomínanú absurdnosť dohnal až do takých extrémov, že kritika spoločnosti (tu pojednávajúca o postavení/podriadenosti/nadriadenosti zamestnancov v japonskej spol.), o ktorú sa očividne (a miestami nasilu) snaží, vyhla akémukoľvek účinku. Príbehová kostra o dvoch vlastníkoch rybích obchodov, z ktorých jeden zaúča „vraždiacemu“ remeslu toho druhého je priveľmi nezmyselná, postrádajúca akúkoľvek rozumnú pointu a tento krát stavia na chabých základoch, ktoré spoliehajú len na to, že divák bude dianím na pláne/obrazovke šokovaný. Dva a pol hodinová dĺžka nie je tento krát až tak na škodu, avšak jej potenciál je značne nevyužitý, pretože režisér zabíja akúkoľvek vážnejšiu scénu nežiaducim humorom, ktorý pôsobí skôr ako fraška, než ako vážna kritika spoločnosti. Nastáva protiklad a zmätok, či niektoré scény nebrať vôbec vážne alebo sa nad nimi hlbšie pozastaviť. Prezentované dejové zvraty (hlavne ku konci) sú veľmi slabo logicky podložené a zdôvodňované na to, aby vyvolali hlbšie zamyslenie. Skôr sú primané ako fakt, a ďalej sa len čaká akú šialenú vec vyvedie postava v ďalšej pol hodinke a dej plynie ďalej. Viaceré príbehové odbočky sú časom postavené na vedľajšiu koľaj (manželka „učňa“, policajné vyšetrovanie). Záver tak vyznie naprázdno bez akýchkoľvek emócii a pár minút po skončení filmu sa nad jeho obsahom už ja osobne nezamyslím, čo je oproti takému Suicide Club, ktorého pointa a zmysel mi rezonovali v hlave ešte dlho po zakončení, naozaj veľké mínus. Aby som len nekritizoval, tak režisérova klasická zvrátená atmosféra je prítomná počas celého filmu – porovnal by som hlavne s atmosférou Norikos Dinner Table a Strange Circus. Nevadí mi ani brutalita, tú taktiež oceňujem, aj keď na to, že Japonci kamerou „neuhýbajú“ som zvyknutý. Nakoľko mám rád aj čierny humor, tak niekoľko hlášok ma naozaj pobavilo (senzitívnejší diváci naozaj ruky preč!). To je však len slabá záplata na takmer až „artové“ chvíle, ktoré mi Shion Sono poskytol v predchádzajúcich filmoch. CELKOVO: 2,5* = zbytočne prestrelená absurdita strieda ešte zbytočnejšiu a nežiaducu absurditu, pri ktorej je síce jasné, čo chcel režisér povedať a kritizovať, ale podáva to značne rozporuplným štýlom. (01.08.2011)

DivX/// Obsazení 7/10 Děj 8/10 Atmosféra 9/10 Kamera 9/10/// PLUS: jiný přístup k námětu, napětí, brutalita i nečekané zvraty MÍNUS: možná trochu delší stopáž a expozice (název filmu až ve 22 minutě)/// Shrnutí: Japonští filmaři na rozdíl od amerických filmových tvůrců na to mají koule. Nebojí se ukázat čiré násilí a neuvěřitelný psychoteror, který musí zažívat hlavní postava. Praktická ukázka toho jak přátelský podnikavý "strýček", který se vetře do přízně hlavní postavy a jeho rodiny je ve skutečnosti sadistický psychopat a sériový vrah. O to víc je šokující, že ho v tom jeho žena podporuje a možná dokonce je ještě horší. A náš hrdina - taťka od rodiny je uťápnutý slušňoučký moula, který dozná během filmu razantní proměny - zřejmě i zasloužené./// Celkem 82%/// (21.04.2019)

Prazvláštní horor, který je znepokojivý chováním lidí a naprosto nahání hrůzu, jakým způsobem se chová parta kolem podnikatele, ke kterému se hlavní hrdina přimotá. Naprostá deformace charakterů, osob, která graduje na závěr proměnou hlavního hrdiny. Veškerá gore akce je brutální a opět asiaté ukazují, že jsou v tomto mistry. Možná nejsou některé scény vyvážené, ale nedá se říci, že by byla délka filmu problém. Naprosto originální vedení filmu, kdy si divák říká, co to "kurva" je a místy až slovy nepopsatelné. Dlouho jsem neviděl film s tak nepříjemnou atmosférou.......8/10 (22.05.2017)