Slunce v síti

Hlavní přednosti snímku - režie, silně evokující ostrá kamera, střih s téměř dokumentárními a autentickými prvky. Poetická fantazie, alespoň nějaký zajímavý příběh, kontrast nezvyklého ticha a umírněných zvuků, vnitřní monology i poměrně dobré ne-herecké výkony ve spojení se skutečnými obyvateli a jejich obyčeji. Senzační prázdniny na jedné senové brigádě a vše hezké s nimi spojené, prima nálada s příjemnými lidmi kolem. Jeden z prvních filmů přicházející "Nové vlny". Sice už méně experimentální jako některé snímky předtím (v pořadu "Zlatá šedesátá"), dokonce už i pochopeno, ale spokojenost i tak zatím jen poloviční.. (07.02.2009)

Tak som zase doplatil na očakávania, spojené s povesťou snáď najkultovejšieho umeleckého slovenského filmu vôbec. Možno som na to ešte nemal vek, možno som ešte nedokázal správne posúdiť všetky dobové súvislosti, ale film ma zaujal hlavne svojou vynikajúcou atmosférou. S dejom to už bolo horšie, emócie a katarzia sa nedostavili. Takže znova konštatujem, že druhé zhliadnutie (už ako omnoho skúsenejšieho diváka) rozhode. Pre slovákov každopádne povinnosť. VIDENÉ ZNOVA: Tak musím skonštatovať, že ani na druhé pozretie ma film plne nepresvedčil svojim obsahom (bohužiaľ som ho nevidel v absolútnom kľude), na druhej strane je to film s asi najzaujímavejšou a najumeleckejšou kamerou v dejinách slovenského filmu. Vďaka kamere Slnko pôsobilo ako veľkofilm plný obrazových metafor a symbolov (najmä voda). Množstvo záberov je snímaných ako odrazy v zrkadle a jednoznačne u mňa vedie luster (planéty) , točiaci sa nad hlavou (slnkom) slepej mamy. Chvíľu máte pocit, že pozeráte Bergmana, chvíľu, že francúzsku novú vlnu. Taký slovenský Nikto ma nemá rád, ale s odrastenejším hrdinom. Rád by som si vypočul prednášku o filme na fakulte filmovej vedy. (14.01.2013)

K filmom Štefana Uhera mám pomerne rezervovaný vzťah, na čom nič nemení to, že som Slnku v sieti pred časom dal spomienkové štyri hviezdičky. Ale dnes zafungoval obyklý proces a po päťdesiatich rokoch som jednu hviezdičku vyhodnotil ako nezaslúženú. Veľmi som ocenil zábery zo starej Bratislavy, rozpamätúval som sa na lesy televíznych antén na strechách, rybárske čerene na Dunaji a atmosféru z dôb, ktoré si pamätám. To všetko výborne nasnímané a citlivo videné. Ale tým to aj končilo. Najodpudzujúcejšie na celom filme boli pre mňa dialógy (pravdepodobne majú pôvod už v Bednárovej predlohe, ktorú nepoznám a ani nechcem poznať). Vybraní neherci ich interpretáciou nijako nevylepšili, skôr naopak. Takže povedané jazykom filmu: Je to bezviš úvod do čs. novej vlny, ale pokiaľ našinec nemá viac ako 50 rokov, je ridky a musí si pripadať, ako tranzistorka topená vo vodách Dunaja. (17.09.2015)

Tak som sa konečne odhodlala pozrieť si film, ktorý dal pomenovanie filmovej cene národného formátu. A veru, ťažko povedať, čo ma uchvátilo najviac. Do prvej trojky sa však prebojovali neuveriteľná nadčasovosť záberov, kontrast medzi letnou atmosférou prázdninového vidieka a rozhorúčeného mesta, no a poetika, tá všadeprítomná metaforická poetika celého diela. Jeden z najsilnejších zážitkov na poli domácej kinematografie. 9/10. (10.05.2018)

Tím, čím je pro francouzský film Godardův U konce s dechem, je pro ten československý Slnko v sieti Štefana Uhera. Po letech filmů poplatných režimu, popřípadě pohádek (které mě nikdy nazjímaly) a většinou nevalné úrovně přišel Uher se svým nádherným snímkem, kde zobrazuje život mladistvých bez přikrášlení (např. používá jejich jazyk plný hovorových výrazů, což komunističtí funkcionáři těžce vydýchávali). Kouzelný příběh Fajoly a Bely je protkán mnoha narážky na režim (z nichž mnohé dnes ani nezaregistrujeme) a nasnímán luxusní kamerou Stanislava Szomolányiho. Najľapšie slovenský film všetkych čas. (09.04.2006)