Živý bič

Televízny film ,,Živý bič" nakrútený podľa románu Mila Urbana z roku 1927, ktorý bol kompozične rozdelený na dve časti: Stratené ruky a Adam Hlavaj rozprávajúci o živote v dedine Ráztoky v roku 1917, ktorá je síce ďaleko od frontu, ale jej dopady sú veľmi silné na miestnich obyvateľov. Prvá časť rozpráva príbeh mladej ženy Evy Hlavajovej (Emília Vášáryová)j, ktorej muža Adama (Štefan Kvietik) odviedli na vojnu a jediný, kto jej v tejto ťažkej situlácii môže pomôcť vrátiť manžela späť je notár Okolický (Mikuláš Huba), ktorý však zneužíva svoje postavenie a dokonca Evu zneuctí a jej trápenie ukončí až tragická smrť. V druhom diely sme svedkami úteku Adama Hlavaja z frontu, jeho pomsty na Okolickom a vzbury dovtedy skôr pasívnych dedinčanov proti neznesiteľným pomerom v dedine. Martin Ťapák nakrútil film vtedy s prvotriednym obsadením (dobre zahratá je postava zmrzačeného a nemého Ondreja Koreňa v podaní Jozefa Majerčíka), pričom sa dá povedať, že prvý diel je viacej vydarenej ako druhý. Nič sa nedá uprieť ani výtvarnému spracovaniu a vcelku vydarenej hudbe Jána Zimmera. V kinách sa najskôr objavila skrátená 89 minútová verzia a neskôr mala v televízii premiéru plná dvojdielna verzia. (1. komentár k filmu) (23.02.2008)

Živý bič mi jednoducho nesadol. Nie je to zlý film a rozhodne sa jedná o jeden z najatmosferickejších filmov z dedinského prostredia aké som videl. Biathová kamera, robí z každého záberu ódu na dedinský život a každý jeden záber je fantasticky komponovaný. Ťapák má samozrejme skúsenosti z dedinských prostredím a neustále sa k nemu vracia. Už v tomto filme je vidieť, že má pre budovanie scén cit a k tomu všetkému mu sekudnujú fantastický herci na čele z Kvietikom a Majerčíkom. Lenže Mila Urbana a jeho živý bič som jednoducho nemusel. Tam kde ma filmársky Drak sa vracial prekvapil oproti predlohe, tam živý bič nesklamal, ale ani neprekvapil. Knihu som nedočítal a s filmom som mal strašne problémy. Najhoršie na tom je, že všetky zložky sú dokonalé, len mne jednoducho vadia tie neskutočne infantilné výkriky do prázdna, ktoré majú byť akože výkriky zúfalstva. neveril som tomu a preto som sa nedokázal ani s jednou postavou stotožniť. Mrzí ma to, ale nemohol. (12.11.2009)

Musím sa priznať, že takéto ponuré opisovanie dedinského života skrz typizované postavy slovenských dejín mám radšej, než v odľahčenej a komicko-tragickej podobe. Živý bič je obrovská klasika slovenského naturizmu. Je prerozprávaný akoby realisticky drsne, avšak používa metodologické prístupy naturalizmu, lyrickosti a osudovosti, ktoré vytvárajú zvláštny pocit surrealizmu a neistoty. V televíznom počine trochu stratil lapavosť a dychtivosť. Ťapák bol schopný do určitej miery pracovať s látkou v dramatických vývojoch (krutosť vojny, aj neodvratným údelom Evy Hlavajovej), avšak v televíznej utiahnutosti a šetrnosti šetril aj z hľadiska vizuálnej precíznosti, ktorá nereflektovala na akciu. Tam sa mohol priblížiť všetkým tým dôležitým aspektom, ktorý ponúkalo pero Mila Urbana, pretože tvorilo tu zaujímavejšiu, neverbálnu a fyzicky dotykovejšiu rovinu. (08.04.2022)

"Chceš vedieť kto ti skántril ženu?..." Živý bič právom patrí medzi najlepšie slovenské filmy, z dedinského prostredia určite a môžem ho pozerať opakovane. Hraje v ňom výkvet slovenského herectva, scenár i réžia je na vysokej úrovni a čiernobiela farba filmu výborne sedí. Pri vrcholných dielach slovenskej kinematografie veľmi často spolupracoval skladateľ Z. Liška. Tu pravdepodobne pre pracovnú vyťaženosť nestíhal, ale jeho zástupca sa za výsledok rozhodne hanbiť nemusí. Na dedinskej atmosféra má hudba veľký podiel. Obraz dediny bez chlapov, plný žien, detí a starcov výborne dopĺňajú neherci v krátkych záberoch, v ktorých dokážete čítať vyčerponosť a bezradnosť. Do filmu výborne zapadol i J. Majerčík v roli veterána z 1. svetovej vojny, ktorý sa vrátil bez ruky a nemý. A Viera Strnisková? To bola božská herečka..."Syna mi vráť!..." Filmová verzia - 80%. Dvojdielna tv verzia - 100%. (05.07.2013)

Dvojdílný televizní film se odehrává v období první světové války a začínající režisér Martin Ťapák ho natočil krásným poetickým způsobem s obrovským vlivem slovenského folklóru a zobrazuje tak i lidové tradice, které se na začátku 20. století na slovenském venkově dodržovaly. Tohle jsem vždycky na Ťapákovi obdivoval, že dokázal točit snímky, ve kterých byla zjevná opravdovost a upřímná snaha přiblížit se co nejvíce realitě. Klobouk dolů před jeho ranými díly, nikdo to už takhle natočit nedokáže. Věrohodnost je podtržena civilními obličeji starých a upracovaných lidí, většina z nich bez hereckého vzdělání, jenž bezchybně doplňují opravdoví herci, kterým nedělal žádný problém srůst s rolí a mezi neherci působí naprosto přirozeně. Za všechny zmíním roli Mikuláše Huby (bratr slavnějšího Martina Huby, který jako by mu z oka vypadl) a jeho zákeřnou postavu Okolického. Co mě ale dovádělo k šílenství, byl spratek Adamko, který v každém záběru, kde se ukázal křičel a fňukal, jako kdyby ho na nože brali. Ve druhém dílu už je naštěstí klid. Hudbu zkomponoval Ján Zimmer a jeho burácivé tóny tvoří k filmu nezapomenutelnou kulisu. Musím zmínit ještě překrásnej čistej obraz díky HD kvalitě, ve které ho slovenská televize vysílala. Absolutní pastva pro oči!!!! (21.10.2019)