MikO_NR_1909

Sociálno-politická dráma mapujúca vzťahy pracujúcej triedy a rozsahu odborárskeho vzdoru voči systému, na ktorý má každý účastník iný názor a argumenty. Je to popretkávané každodennou všednosťou, vzťahmi aj dôležitými skúškami, ktoré formujú prirodzenosť a zraniteľnosť rodín. Miestami polodokumentárna kamera hutne zachytáva horko a napätie v uliciach. V starých chatrčiach pod umelým svetlom sa zase odohrávajú intímnejšie scény. Vyzdvihol by som prácu očí a mimík, ktoré umocňujú autenticitu a vážnosť rozoberanej témy. 

Úctyhodná galéria jednej z najťažších hôr sveta. Výprava československej elity, ktorá však z hľadiska kinematografickej ale i informačnej kvality je výrazne limitovaná. Ide o cestopisný materiál v podstate bez slov a zážitok z toho majú horolezci samotní a nie divák v tomto dokumente.

Exkluzívna paleta hereckých prejavov, evokujúca shakespearovské tragické vyústenia. Má to taký polodivadelný charakter, takisto tá interiérová dynamika kráľovských priestorov to odzrkadľuje. Farba filmu možno nedokáže predať strach a temnotu, zato lepšie reflektuje oduševnelú emocionalitu postáv. Stavím sa, že veľa divadelných predlôh riešiacich intrigy a boj o moc v stredovekých mocnostiach po roku 1968 čerpalo práve z tohto diela.

Obskúrna intímna dráma z islandského vidieka vykazuje dávku samotu a spätosti s prírodou. Rozmýšľam, či prevažujú prvky mystiky, fantastičnosti alebo bezmedznej irónie. Moc sa tam toho neudeje, skôr mikrovzťahy, ktoré sú vo svojej intimite napäté. Rada na záver. Prírodu nedomestifikujte za hranicu absolútnej prispôsobivosti obrazu človeka. Vždy sa bude brániť :).

Sledovať osud Bubbyho a náhodných postavičiek v jeho svete môže pôsobiť, že hlupák, primitív a autista za sebou necháva smrť z následkov pomsty sprevádzanej brutálnou fetišistickou dôslednosťou. R.d. Heer má lynchovskú odvahu zobrazovať nechutnosti a exhibicionizmus na v celku širokej palete. Je to špinavé, bezvýchodiskové a kruto osudové. Desivejšia než samotný Bubby je však miestna smotánka podivných skupiniek. Tá naproti Bubbyho mentálnej "poruche" vyzerá "zdravo a normálne", čo sa ale ukazuje ako mylný dojem. Film ponúka aj zaujímavé varianty napätia. Postavy v Bubbyho svete nevedia, čo sa mu honí hlavou, čo má za sebou a čoho je skutočne schopný. Toto napätie sa odľahčuje práve rôznymi variáciami situačného humoru a extrémnych polôh. Toto lavírovanie medzi undergroundovou surovou drámou a morbídnou komédiou dáva filmu šťavu a napriek tomu, že film pocitovo trvá 3 a pol hodiny, nikdy vyložene nenudí.

Niekoľké spracovanie Brynycha o hrôzach kolektívnej radikalizácie a strachu za čias protektorátu. Táto verzia je taká viac sci-fi v zmysle časových a dejových voľnomyšlienkárskych konštruktov. Má teda dôsledne preniknúť do duše tých, ktorí zlo páchali a ako sa s tým "vyrovnávajú". Naproti ale A páty jezdec je strach (1964) je atmosféricky menej sugestívny, menej výtvarne a klaustrofóbne mystický. Ide o ďalší zo série podobných dejov a režisér sa tak trochu vyčerpal touto témou. Je to zahrané presvedčivo a natočené na vysokej európskej úrovni. Tieňohry a pohyb kamery je miestami taktilný ale občas aj nezúčastnený. Tieto prechody medzi emancipáciou deja a cynickým chladom sú uvedomelým historickým revizionizmom, ktorý sa snaží byť autentický. Akurát, lepšie a zaujímavejšie to bolo predostrené vo vyššie spomínanej snímke.

Už sme tu mali kopec filmov opisujúcich anarchizmus mládeže a ostrý kontrast generácií. Baker však ide veľmi do hĺbky. Pre niekoho môže byť takýto expresionisticky ladený štýl nevkusný, ale málokto sa vie tak odvážne hrať so žánrami a spoločenskými premisami. Byť odľahčený až scénicky virálny a pritom vážny a nekompromisný. A rozhodne nie je doslovný. Máte nad čím premýšľať a zároveň sa baviť. Anora určite nie je pre každého. Veď koľko dnešných filmov vás dokáže tak vtiahnuť a nenechať chladným? Rád by som menoval zástupy iných diel ale márne sa mi v hlave vybavujú...

Decentné, prízemne vyrozprávané vidiecke príbehy s nánosom country hudby a štýlu obliekania. Ide o príjemný civilný film, ktorý rieši vzťahy a traumy prelievajúce sa z minulosti do súčasnosti. Miestami málo iskrivý a nenápaditý, ale v konečnom dôsledku milý malý film. Robert Duvall v úplne inej roli, než na aké je väčšina divákov zvyknutá. A je to tak asi dobre.

Niektorí ma tu možno ukameňujú ako križiaka feminizmu, ale nedokážem si pomôcť. Tento film je univerzálnym príkladom Almodovárovej kvintesencie ženskosti a svojským vysporiadaním sa so svetom, ktorý prináša nečakané skúšky. Je to prešpikované dialógmi a pohotovými hláškami, ktoré miestami ťažkú látku ponúkajú v hravej podobe. Veľmi náročne sa mi však otvára myseľ a chuť tomuto poňatie prísť na vrub. Sú skrátka štýly, ktoré vám sadnú viac a ktoré menej.

Každý človek si prekonanie traumy vysvetľuje po svojom. Motivácia Juhy (hlavná postava) vyzerá sprvoti čitateľná. Podstupuje virálne a okázalé hrátky fetišu a mučenia, pri ktorých má na chvíľu možnosť vidieť svoju ženu v jazere, v ktorom sa utopila. Čím viac sa tomuto zvrhlému pokušeniu oddáva, tým viac riskuje trvalé fyzické následky s možným následkom smrti. Mona (v prevedení češky Ester Geislerovej) mu sekunduje ako "lektorka", ktorá má zas svoj pohľad na fetiš a vzrušenie a v určitom momente to musí kolidovať. Príbeh má psychologický rozmer ale zaujme aj vypiplanými mizanscénami. Nájdeme tu množstvo bizarných situácií, ktoré toto inak temné dielo náruživo ozvláštňujú a odľahčujú. Kamerovo, strihačsky a hudobnými vložkami je až chirurgicky pozorné a vnímavé.