Dáždnik svätého Petra

Slovenský Hoax, alebo čo dokážu dedinské reči. Dáždnik svätého Petra je veľmi príjemnou komédiu 50 rokov. Oproti ostatným komédiám, ako je napríklad Katka, je ukrátená o ideológiu a tým sa stáva znesiteľnejšou a menej trápnou. Vtipy vychádzajú hlavne vďaka dedinským typom, ktoré hrajú samých seba - podobnú podobu má aj Trošková trilógia Slunce, seno... Všetko je to obalené v mierne rozprávkovom háve, kde sú všetci ľudia dobrý a všetky nedorozumenia sú hneď vyriešené, bez toho aby niekto utrpel ujmu na zdraví. Aj keď je to priamočiare, veľmi dobre sa na to pozerá. Dvojica režisérov Pavlovič a Frigyes dokázali skomponovať dômyselnú dramatickú výstavbu deja, kde sú nám informácie aj zápletka podávaná postupne, vďaka hlavným hrdinom, ktorý ju rozvíjajú. Dej nespomaľuje, mení prostredia a za každou vážnou scénou nasleduje niekoľko vtipných. Vďaka farbe máme možnosť sledovať Tatry a malebné slovenské dedinky a prírodu, čo nám na jednu stranu pripomína časy dávno minulé aj to ako sa vtedy žilo - s týmito témami neskôr pracovali aj iný Slovenský režiséri ako napríklad Martin Ťapák, ktorý si tu strihol malú úlohu sluhu. Veľmi príjemne som sa bavil. A čo je dôležité, Dáždnik svätého Petra je dôkazom vyspelosti Slovenskej kinematografie tých časov a dôkazom schopnosti spolupracovať s inými krajinami. 80% (12.01.2012)

Naivné herectvo aj naivný príbeh zodpovedajú roku vzniku filmu, menej už trochu neprirodzené a príliš saturované farby, ktoré do čiernobieleho filmu pridali reštaurátori. Pohľad na nádhernú modrú oblohu a sýtočervený dáždnik poteší oči a ucho zase ľúbozvučná slovenčina staršieho vydania. Dedičstvo rozháda slušnú rodinu tak, že nakoniec prídu na rad až sekery a z nábytku zostanú iba triesky. O dáždnik v dedičstve záujem nie je a ten sa stane zvláštnou zhodou okolností zdrojom zázrakov a uctievanou relikviou v malej dedinke. (27.01.2014)

Kdepak dýně nebo sandál, deštník je třeba následovat! Kde se asi Monty Python inspirovali při psaní Briana?! :o) Prostý lid vždycky věřil v to, v co věřit chtěl a církevní vrchnost jim to ve své moudrosti a prozíravosti často posvětila. Ale příběh není jen nábožensky laděnou satirou, jak by se mohlo zdát. Připomíná to výpravnou pohádku pro dospělé podobnou jako je Byl jednou jeden král nebo Dařbuján a Pandrhola.                                                                                                                              Podle stejnojemnného románu Mikszátha Kálmána, scénář: Iván Siklósi, kamera: Gusztáv Mihály Kovács, hudba Šimon Jurkovský (21.11.2014)

Filmová konzerva starých časů. Zatímco u nás se v 50. letech točily toliko budovatelské filmy, Slováci a Maďaři si střihli dobově výpravnou antináboženskou satiru, v níž náboženství je prezentováno jen jako soubor pověr (v tomhle rysu to připomíná povídkový film O věcech nadpřirozených shodou okolností rovněž z roku 1958) a lásce k Bohu je nadřazena láska partnerská/manželská... Pro mne coby českého diváka jde o film skoro až exotický... (16.11.2022)

Prirodzeným vývojom zostarnutý koprodukčný film, ktorý mal v čase svojho premietania v kinách celkom slušný úspech a priniesol popularitu Mari Töröcsik. Za socializmu bolo pohodlnejšie a bezpečnejšie navážať sa do cirkevnej problematiky, ako sa púšťať do komunálnej satiry, či dokonca dotýkať sa (aj zľahka) vtedajších mocných. Už si z filmu takmer nič nepamätám a vôbec ma to netrápi. (27.11.2021)