Inferno

Pestrofarebne krikľavý Argento. Jeho posadnutosť sýtymi a ostrými farbami je v “Inferne“ nadradená nad všetko ostatné. Strhujúce vizuálne orgie dotvorené progresívnym rockom Keitha Emersona, utláčajú nielen dialógy postáv – často obmedzené na minimum, ale aj príbeh samotný. Vďaka tomu je Argentovo Inferno v istých fázach zmätočné, neprehľadné, kopec vecí iba načrtáva a ich konkrétny význam a vysvetlenie neprináša. Inferno mi príde ako nejasná výpoveď človeka, sfilmovaná iba z jeho jediného pohľadu, s množstvom otáznikov a domnienok, ktoré sú v konečnom dôsledku súčasťou reálneho života každého z nás. Až snový pohľad človeka na neuveriteľné udalosti zamestnávajúce jeho myseľ v bdelom, ale aj pri vedomom stave, bez možnosti vierohodného vysvetlenia jeho podvedomím. Množstvo trhlín, záhadných impulzov, scén, ktoré nedávajú zmysel, a to až do precitnutia, ktoré ako keby nadobro zrútilo dosiahnuté, ťažko budované presvedčenie svetla na konci tunela. Toto je proste Argento! ### Inferno obsahuje aj pár scénok (zanedbateľné minimum), ktoré sa v dobe vzniku filmu stali v niektorých štátoch tŕňom v oku miestnych cenzorov. Vo Veľkej Británii dokonca Inferno cenzori z BBFC nepustili v roku 1981 do kín v nezostrihanej podobe, premietal sa iba Cut. Po čase sa samozrejme dostal film v podobe VHS-iek aj do požičovní a zaplavil tak britský trh video zábavy zásluhou distribučného štúdia “Key Video“ spadajúce pod “20th Century Fox“. Verzia určená pre domáce videá bola prístupná divákom v plnej, 107 minútovej nezostrihanej podobe. Toto VHS vydanie sa spája so zaujímavosťou – mylným označením obalu nosiča, ktorý uvádzal oficiálnu minutáž kazety 83 minút. Nebolo tomu však tak, jednalo sa iba o distribučný preklep. Uncut verziu na britskom distribučnom trhu si všimli okrem divákov aj cenzori, ktorí usúdili, že niečo podobné u nich doma nebudú akceptovať ako filmovú zábavu, preto film Daria Argenta umiestnili v auguste 1984 na zoznam tzv. Video nasties, aby sa sťahovanie tohto nevhodného titulu z obehu mohlo naplno rozbehnúť. Svoju unáhlenosť si cenzori uvedomili v septembri budúceho roku, kedy film zo zoznamu vyradili. O následný re-release Inferna sa v roku 1987 zaslúžilo štúdio “Film & Video” vydaním, tentoraz skrátenej verzie oproti originálu o 28 sekúnd. O šesť rokov nato prichádza so svojou verziou skrátenou o 20 sekúnd distribučné štúdio “Fox Video“, ktoré vyňalo z pôvodného zostrihu filmu scénu zabitia mačky a pojedanie myši. O vydanie Uncut verzie sa v roku 2010 zaslúžilo štúdio „Arrow Video“ prostredníctvom DVD a v roku 2013 aj BLU-RAY disku. ### Zmena hodnotenia: 29.10.2009 - 4*, 4.8.2012 - 2*. (29.10.2009)

Už úvodná (najlepšia) scéna ukazuje to, akým skvelým režisérom a hrozným scenáristom bol Argento. Krásna mladá žena zablúdi do podzemia, ktoré hmýri neónovými farbami. Tam nájde dieru v zemi s vodou, do ktorej jej spadne brošňa. Keď ju nevie vybrať, vyzuje si topánky (!) a celá sa oblečená ponorí do vody. Tam je zaplavená miestnosť v klasicistickom štýle, ktorá je opäť plná farieb (odkiaľ tam vlastne ide svetlo?). Zrazu tam vplávajú mŕtvoly a žena tak hľadá hladinu, neberie do ruky topánky, ktoré tam nechala, ale rovno bosá, mokrá a polonahá uteká preč. Argento v dobrom aj zlom: neskutočne stupídne správanie postáv vyštylizované do monumentálnej hororovej opery. Snové, mrazivé, temné... ale zároveň až hypnoticky pomalé, bez vnútornej logiky a nadväznosti scén a s úplným nezáujmom Argenta servírovať čo i len trochu konzistentný príbeh, kde sa postavy nesprávajú ako po lobotómii. Inferno dozaista patrí do kanónu talianskej produkcie, ale nie je to láska ako Suspiria. 7/10 (06.07.2006)

Inferno je sice o uroven slabsi, nez excelentni Suspiria, ale stale se jedna o vylozene kvalitni hororovy zazitek. Neni to uz tak efektivni pest do xichtu a Argento sazi na mnohem subtilnejsi zbrane. Elektronicky terror skupiny Goblins nahrazuji temne symfonie a pianka, primocara brutalita byla vymenena za hruzy predstavivosti a mytologie pribehu, ktery je nepravem odsuzovan, naopak je to nejsilnejsi vylepseni od originalu s rozvinutim pribehu 3 matek a zpovedmi architekta jejich temnych sidel. Je to jeste o neco poetictejsi horor, nez Suspiria a nektere sceny jsou vylozenou hororvou krasou. Potapeci sekvence, nebo Rimske setkani s matkou slz, ktere se Argento naplno venoval v poslednim dilu trilogie. Obzvlast v teto scene je fascinujici sledovat nakolik bylo Inferno inspiraci pro Polanskiho Devatou branu, ktera neni jen nahodou jednim z mych top10 filmu vsech dob. 7/10 (21.10.2010)

Fakt najlepší Argento. A to už je čo u takého majstra povedať. Dovolil si všetko... Ignoráciu premysleného scenára, absolútny dôraz na dekorácie a osvetlenie, a samostatné hororové scény - doslova akési expresionistické etudy. Úplne opustil pomerne prísne pravidlá gialla, ale ponechal tu "giallovraždy". Rozohral spolu s vynikajúcou hudbou od Emersona jednu z najväčších hororových extází v dejinách filmu. K tomu viac netreba dodávať, to treba vidieť. Akoby tento horor nepochádzal s tohto sveta. V mojej TOP 3 zostane tento film určite navždy. (18.10.2010)

☠ Video Nasties, The Complete 72 Banned Titles List 8/72☠ .Kresťanský fanatici s VIDEO NASTY mi pripravili nepekné prekvapenie. Ako mohli takýto filmový a umelecký skvost zaradiť do zakázaných filmov ktoré pohoršujú mládež ? Násilie na ženách? nulové, nahota? jedno mokré tričko, gore? jedna drsnejšia vražda ktorej zverstvo sa ukázalo asi v dvoch sekundách. Poznám milión horších filmov ktoré by si zaslúžili zaradenie do Video nasty ale tento v žiadnom prípade nie. A to z niektorých dôležitých faktorov. Umelecký presah tejto snímky je nezmazateľný. Práca s kamerou, farebnosť, vizuálne orgazmy interiérov a exteriérov ma na toľko pohltili že som nevnímal, a ani nepotreboval vnímať, absenciu príbehu, ktorá je v takýchto surrealistických príbehov normálna a povedal by som že až tradičná, a zopár nelogických jednaní hercov a to hlavne zo začiatku. Pretože tu išlo formálne o obrazovú kompozíciu, nejaký príbeh bola iba bokovka ktorú každý konzumný divák vytkne hneď pri prvej šanci kritizovať. Keby sa však nechal uniesť snovým obrazom Daria Argenta a skvelou hudbou Vivaldiho a Keitha Emersona možno by prežil fantastický audiovizuálny zážitok ako ja... ale je možné že by to už nerozdýchal. Každá scénka, každý moment bol v tejto snímke umelecký. Nebojím sa tvrdiť že sa Belgický surrealistický tvorcovia Hélène Cattet a Bruno Forzani nechali touto snímkou nesmierne inšpirovať. Nejde síce o žiadne Giallo, ale odkaz v ich snímkach je vidieť, a to patrične Toto bolo naozaj niečo výnimočné. (17.08.2014)