Nostalgie

Tarkovský je génius a okrem Ivanovho detstva mám jeho tvorbu napozeranú celú. Kto pozná backround ako vznikal tento film, bude mať pri pozeraní tohto dielka podobný pocit ako ja... Nostalgická spomienka nešťastného človeka na milované Rusko a sebareflexia zobrazená cez rôzne jasné aj nejasné metafory a symboly...Do toho samozrejme typická vizuálna stránka, kamera a všetky aspekty ktoré sú tak typické pre tohto famózneho Rusa. Nostalgia ako celok ma neposadila na prdel ako skoro všetko ostatné, ale pár momentov je jednoducho skvostných a budem si ich pamätať veľmi dlho. A pridávam sa ku "kolegom", posledná scéna je ako z iného sveta a len podčiarkuje fakt, že Tarkovský bol génius a jeho filmy "majú dušu"! (19.03.2007)

"Co je to za svět, kde na vás blázen křičí, že se nemusíte stydět sami za sebe ??" Filmový svět sebejistého génia a ruského hypnotizéra Andreje Tarkovského.. Svět, který mě nepřestává fascinovat.. Nostalgie silně asociuje, odkazujíc se na něj, Zrcadlo, a byť jeho kvalit nedosahuje, skýtá diváku další formálně precizní mnohovrstevnatý filmový zážitek.. (28.08.2016)

Moje druhé setkání s AT. Po Stalkerovi. Takže jsem už byl na mnohé připraven - voda, dlouhé záběry, světlo/stínohry etc. A přišlo mi to přece jen o něco slabší, což ovšem může být dáno i onou připraveností. Vlastně se o tom nedá moc psát, snad jen tolik ( pozor SPOILER! ), že přinutit diváka koukat na chlápka se zapálenou svíčkou ve vypuštěnym bazénu, jak ho několikrát přechází a Vy VNÍMÁTE, jak je to důležitý! Neskutečný. Stejně jako některé obrazy. A když k tomu připočítáte reálie ze života AT, přečtete rozhovor s ním... Jeho pohled na duchovní věci. Škoda, že je člověk dnešní doby - mě nevyjímaje - tak hluboce zaměstnanej tou materií :-(. Možná právě tohle myslel tou storkou o bažině... Ale to už jsou jen moje myšlenkový pochody a asociace........................................ ................................................. (17.04.2010)

V bažinách neďaleko Petrohradu stojí za ostnatým plotom bývalá sovietska vysielacia stanica MDZhB, ktorá od roku 1982 nepretržite vysiela záhadný a pre nikoho nerozlúštiteľný kód. Sama od seba, vraj ju nikto nevlastní ani neprevádzkuje. Je to monotónny tón občas prerušený iným zvukom. Raz alebo dvakrát do týždňa muž alebo žena prečíta pár ruských slov ako "čln" alebo "farmársky špecialista". Pre všetkých je to totálna hádanka a záhada. Každý na svete si to pritom môže vypočuť, stačí svoje rádio naladiť na frekvenciu 4625 kHz. Tento Tarkovského počin považujem za filmový ekvivalent dotyčnej rádiostanice. (07.08.2017)

Dosť som sa načítal o tom, že film by nemal byť jednoducho popísateľný, inak by prestal byť filmom, bol by len niečím povrchným a veľa rečí o tom, aké je toto umelecké dielo podobne, ako jeho ostatné. Nuž musím potvrdiť, že Tarkovskij bol génius. Jeho filmy sú veľmi nedivácke, sú rozťahané a plné obrazov, ktoré sú späté s jeho životom, ale aj s absolútnymi pojmami ako láska, nostalgia, vlasť a inými a mňa cez to všetko vždy priam opantajú a civím na ne ako blázon, ale kto je to ten blázon? Nie sú to ľudia, ktorých tí druhí, ktorí sa považujú za normálnych, aj keď často nevedia, čo to normálny znamená, len nechcú a nevedia pochopiť? To je dosť možné, tak ako bolo povedané vo filme. Proste ďalšie spirituálne dielo, ktoré pripája svoju beznádej, či nádej, ktovie ktoré, to by vedel najlepšie vyložiť asi autor, ale aj tak si v tom každý nájde to svoje a každý si to vyloží inak. Keď som pozeral film Andrej Rubľov, tak som z toho cítil dušu Ruska, aj keď to malo mnoho výkladov, aj keď to bolo zdĺhavé, tak som tomu svojsky chápal. Stalker bol pre mňa niečím tajomnejším, ktorý bol ešte zložitejší, no svoje som si tam našiel. Nuž toto však bolo na mňa veľa, je to ako z iného sveta, najmä ten koniec, aj keď sa v tom dá nájsť vzťah jeho a žien, vzťah ľudí, kultúr, spomienky a sú viditeľné výrazné umelecké ťahy s kamerou, svetlom, priestorom, tak z tohto sa asi budem spamätávať ešte dlho. Toto nie je povrchný film, je to nadčasové dielo, ktoré ma opäť v úvodzovkách nahnevalo, že som ho dosť nepochopil, že ma prevyšovalo intelektuálne a tam kde sa mi zdalo, že ho chápem, ma fascinovalo. Odhliadnuc od vecí, ktoré na filmoch nemám rád, ako samovraždy, fajčenie, zbytočná nahota, ktoré sú pre hlupákov zlými inšpiráciami, ak sa dobre neuchopia, tak toto dielo je opäť niečím výnimočným. Ja proste neviem, ale fascinuje ma to, keďže pravdu hľadám, hľadám odpovede a tie mi zrejme nedá žiadny Harry Potter, Doktor Dolittle, či Kill Bill. Tento Rus bol umelec a zaujímalo by ma, či to bola pravda, že na seanse sa mu zjavil Boris Pasternak a povedal mu, že natočí sedem filmov, čo sa napokon vraj aj stalo a ako je to možné. Proste toto nie je len film, tak ako jeho ostatné diela. Možno jednoduchosťou názvu chcel tentokrát prilákať aj bežného nenáročného diváka, no je to dávno a ako to mysleli už len ťažko zistím. Sám mám niekedy podivuhodné pocity, ktoré neviem pevne uchopiť, dokonca aj čo sa týka nostalgie a spomienok a preto dávam poézii priestor, dušu tohto človeka len ťažko popísať. Tie jeho mokré, studené, tmavé a zničené priestory v ktorých natáča, dodávajú jeho filmom atmosféru, kde sa máme sústrediť na hĺbku veci, no už ma začínajú po troch jeho filmoch otravovať, proste s tým bojujem a aj keď sa tomu poddávam, tak to úplne nechápem, ale cítim z toho dušu a to je pre mňa podstatné. Ako som to pochopil však vykladať nebudem, lebo nebudúce to pochopím možno inak a vy to možno tak, ako by som vám napísal nechápete, preto si to nechám pre seba. (02.06.2013)