Nostalgie

Prvým filmom, ktorý Tarkovky natočil v zahraničí je Nostalgia. Podľa môjho názoru sa jedná o najvyzretejší film od Tarkovskeho, perfekcionizujúci ako formu tak aj obsah. Názov filmu je príznačný téme, ktorú rozoberá a to Nostalgiu za domovinou, ktorú pociťoval pod tlakom blížiaceho sa rozhodnutia o emigrácii, ku ktorému sa priklonil po dokončení natáčania. Podobne ako pri Andrejovi Rublevovi si berie pomoc v podobe témy z histórie(Ruský básnik z minulosti riešiaci obmedzovanie tvorivosti emigráciou no pod tlakom silnej väzby k domovine i pod hrozbou smrti sa vracia naspäť) ale taktiež súbežne rozpráva príbeh spisovateľa, ktorý ide po stopách jeho minulosti a sám pociťuje veľkú clivosť za domovom. Takisto ako Tarkovky rieši dilemu budúceho odlúčenia od zdroja inšpirácie, rodnej zemi. Taktiež je tu dôležitá téma rodiny, s ktorou mu nebolo dovolené sa stýkať až do pozdného štádia jeho choroby. Ďalšou z myšlienok je problematika prchavosti vášne mileneckého vzťahu, ktorý s apatickou chladnosťou spisovateľ odmieta, i pod nátlakom emancipovanej sprievodkyne a tlmočníčky, ktorá ho zvádza. To všetko sú vysoko osobné témy a rozoberá ich do väčšej hĺbky ako v autobiografickom Zerkalo/Mirror. Taktiež musím spomenúť jednu z najprepracovanejších scén svetovej kinematografie a to 10 minútové nosenie sviečky naprieč vypusteným bahnitým kúpeľom uprostred hmlou zahaleného stredovekého mestečka plného nemých tvárí. To čo by v rukách iného režiséra bola číra nuda, ktorú by musel prerušovať akčným strihom v záujme klipovosti, sa v rukách Tarkovskeho a jeho kameramana stáva majstrovskou ukážkou plynutia času, a jeho vsugerovanie divákovi prostredníctvom súhry ticha, kĺzavej takmer statickej kamery a dokonalého herectva. (30.04.2008)

Po skončení tohoto prapodivného filmu otevřu CSFD a cítím se jako Kocour z Červeného Trpaslíka, když v díle "Žádná legrace" probíhala večeře: Lister: -"Dokonalý." Kochanská: -"Vážně naprosto skvělé." Kocour: -"Jíme všichni to samé?" Ano, já se ptám, viděli jsme všichni to samé? Protože já viděl film, který sice vypadal ze začátku slušně (zápletka s rodinou, kterou 7 let držel manžel) ale končilo to… no nebudu tu spoilerovat… řeknu to takhle, pochopil jsem plus mínus většinu toho, co nám chce režisér říct, ale u Solarise jsem se daleko méně nudil, tudíž logicky je možné jen jedno hodnocení. Ano, jedna hvězda s tím, že fakt nevím, jestli si tohle někdy pustím znovu. Andrejovi dám poslední šanci a pustím si ještě Stalkera, ale řeknu vám, už teď se bojím… (03.11.2009)

Možná, že nechápu úplně všechny metafory, Tarkovským vyjádřený, ale je to tak podmanivý a krásný. Celej film jsem pochopil jako vyjádření touhy po duchovnu, který za života nepřichází. Ovšem posmrtné krajiny ducha je odměňující a nádhernej. Kromě hudby, herců, témat, je zde zcela uhrančivá krása záběrů. Tolik záběrů, u nichž jsem si řek´, že bych rád udělal takovou fotku, jsem v mnoha jiných filmech neviděl, kdo ví, jestli vůbec v nějakým. Možná, že je film trochu těžší, depresivnější, odráží stav duše tvůrce, ale Tarkovskij neni negativní depresivista. Prostě ukazuje nedostatek duchovnosti, následky tohoto nedostatku a zároveň skrytě říká a doufá, že jenom krajiny a existence nadhmotné, a dokonce i nadduševní, přinášejí naplnění a rovnováhu. P.S. Jak je uvedeno v obsahu "člověk, který zahlédl hrůzný prazáklad světa", prosím, prazáklad světa opavdu není hrůzný, hrůzné je někdy nahlédnutí do své duše, popřípadě nesnesitelnost srovnání chaosu své duše s harmonií a krásou universa, jež celý z prazákladu vychází. Ale od toho jsme tady, abychom chaos svůj s řádem obecným propojili a obrazem Prazákladu se stali. (05.01.2010)

Film, ktorý treba vidieť minimálne dvakrát. Trakovskému sa podaril husársky kúsok. Jemu sa totiž podarilo zobraziť Taliansko ako Zónu. Asi z toho Taliani veľkú radosť nemajú, Nostalgia rozhodne nepôsobí ako reklama cestovnej kancelárie. No a teda ak sa tu Tarkovskij vyjadruje pomocou obrazu a množstva symbolov, ako má vo zvyku, tak mi nedá spať onen nápis na stene 1+1=1. Sovieti vymysleli rovnicu 1+1=3, kde dva nesúvislé obrazy dostali spojením nový význam, ako by to fungovalo v takomto prípade, je ťažšie určiť. Obrazy majú každý jeden význam a spolu majú ten istý význam? Kľúčom sú teda symboly. Voda vs. oheň, história vs. prítomnosť, domov vs cudzina, hudba vs. maliarstvo vs. poézia vs. architektúra, realita vs. predstava, atď. (08.04.2015)

S Tarkovského filmami týmto končím. Nerozumiem mu a nevidím najmenší dôvod, aby som sa snobsky skláňal pred jeho filmovým géniom. Je to podobný pocit, aký mám pri niektorých Felliniho filmoch. Sú to režiséri, ktorí sú príliš sebastrední na to, aby si uvedomili, že je tu aj nejaký divák, ktorému má byť ich výtvor určený. Nevidím to na odpad, pretože viacero obrazov, práca so svetlom a kamerou je pozoruhodných. Ale naladiť sa na problémy a duševný svet hrdinov sa mi nepodarilo. Dokonca som pri mnohých scénach mal pocit, ako keby si režisér povedal, že tento obraz bude vyzerať intelektuálne, umelecky, to tam nechám. Dojem samoúčelnosti a snahy o efekt mi prebíjal všetky ostatné dojmy. Takže Tarkovského prenechám divákom, ktorí mu rozumejú. (15.11.2016)