Pianistka

Pianistka žije vo svete vlastných obmedzení a túžob a v tomto svete vlastnej izolácii dokáže nádherne cítiť hudbu. Haneke jej psychopatologickú osobnosť zobrazuje kompenzačne cez umenie a rozvíjajúci sa vzťah k študentovi - ide na to dobre - cez divácke emócie, čo som mu s veškerou emočnou zaangažovanosťou aj zhltla. (Našťastie) nie je to moje prvé stretnutie s Hanekem, preto som si vopred povedala, že zvládnem príbehovú nedopovedanosť a divácku frustráciu zo záveru, čo koniec koncov nebolo až také ťažké. Nezdieľam vrcholné nadšenie z Pianistky (až taký potenciál film nemá), ale nezabudnem... (27.10.2008)

"Proč mi ubližuješ ??" Bavorský Hitchcock znovu hraje bizarní hru s divákem, znovu zkoumá násilí jako takové, tentokrát trochu z jiné strany prostřednictvím adaptace knižní předlohy nobelové feministky Elfriede Jelinek, jakkoli tu poměrně rozšiřuje a vytváří ty své oblíbené paralely.. Další z Padesáti odstínů Hanekeho šedivé mysli.. Výtečný a snadno jedinečný film.. (13.10.2016)

Režisér Haneke kultivovanému publiku rovno povie, že chcel "jednoducho natočiť obscénny film". Autorka predlohy Elfriede Jelineková paradoxne obscénnosť popiera a viac sa nevyjadruje, lebo "je zvyknutá na to, že je zle chápaná". Keďže režisér je evidentne hlúpy (alebo je pozér, čo je ešte horšie) a teta Elfriede asi čitateľov považuje za dobytok, ktorý jej nestojí za to, aby sa mu zverila so svojimi pocitmi, máme tu široké pole na sebavyjadrenie. Vychádzam z toho, že ide o kontroverzné dielo. Je to film o profesorke klavíra, ktorá má kupodivu aj nejakú sexualitu. To je šok, ktorý nikto z nás nečakal. Jej sexualita má bizarnú povahu, ale prečo by sa bizarná sexualita nemohla vyskytovať u profesorky klavíra. Čo ďalej. Príbeh sexuálne úchylnej ženy sa odvíja od bodu A do bodu B a končí v bode C, pričom absolútne nič zásadné sa na tejto úsečke neudeje, sme tam, kde sme boli na začiatku. Kam sa posunula hlavná postava mentálne, morálne, psychologicky? Nikde. Je možné, aby normálny autor ponúkol dielo "o ničom"? Je to možné, lebo v súčasnom výtvarnom a inom umení (posledných cca 40 rokov) je dôležitejšie prísť s niečím iným, hoci aj deviantným, lebo len tak "umelca" chorá spoločnosť zoberie na vedomie. Rozmýšľam nad zmyslom Pianistky. Čím ďalej rozmýšľam, tým menej sa mi chce tým zaoberať. Na webe nachádzam vysvetlenie typické pre kritikov a historikov literatúry, od ktorých sa očakáva, že z titulu svojho diplomu vydolujú nejaké múdre slová a oni sa tie očakávania snažia naplniť za každú cenu: "Pianistka je kritikou civilizovaného priemerného meštiackeho života, v ktorom je žena zviazaná svojím okolím a predstavou o úspešnom živote, čo vo výsledku deformuje prežívanie lásky, sexu a medziľudských vzťahov všeobecne." Z toho vlastne vyplýva, že žiť v meste, viesť civilizovaný život a byť ženou v roku 1983 (dávno po emancipačnej revolúcii i po revolúcii sexuálnej) musí byť čímsi strašne traumatizujúcim, čo vedie k totálnej degenerácii. Vrátim sa na začiatok. Dielo ako kontroverzné nevnímam, potrebný spoločenský presah som nenašiel a žiadnu katarziu (ktorú očakávam od diel kultivovaných, resp. artových režisérov) som nedosiahol. Pamätám si len, že som film sledoval s veľkým záujmom a že som spisovateľke (i režisérovi) veril, že sa každou chvíľou dostanú zo začarovaného kruhu nezmyselných obsesií pre obsesie. Samozrejme nedostali, lebo ani nechceli. Príbuzným románom a filmom je Americké psycho, ale tam divák aspoň chápe, že ide o podobenstvo chorej spoločnosti. Jediné, čo som si v Pianistke užil, bola Annie Girardot. (18.10.2021)

Môj druhý Michael Haneke a stále viac mám pocit, že "opíja diváka rožkom"!!! Fakt je ten, že veľmi pekne zobrazuje psychológiu hlavnej hrdinky (obdivuhodná Isabelle Huppert, už len tým, že sa na podobnú ťažkú rolu podujala), resp. jej momentálny psychický stav, ktorý vyplýva z rodinného súžitia a svoju neschopnosť prežívať cit kompenzuje zdanlivou vášňou k hudbe. Celkové jej prežívanie mi asociuje úryvok z jednej piesne: "I hurt myself today, to see if I still feel", čo definuje jej úchylku. Ak platí pravda, že koniec príbehu definuje jeho priebeh, tak Haneke pohorí na celej čiare. Síce necháva veľký priestor na divákovi, aby si domyslel koniec a vyústenie, ale akoby on sám tápal. A svoju neistotu kompenzuje kontroverziou, pre ktorú si ho budú ľudia pamätať... Mám ten pocit už pri druhom filme a verím, že tretí mi to potvrdí:) Každopádne Pianistka nie je zlý film, ale subjektívne mi pripadá ako výsek a absentuje katarzia, rozhrešenie, vyústenie, záver, whatever..takto je to celé nemastné- neslané, hoci ľahko zapamätateľné... (26.10.2008)

Nic méně než film o lásce. Lásce dvou odlišných lidí. Paradoxem (je to Haneke takže paradox je povinný) je, že hlavní hrdinka ví, co chce (a dokáže si o to smysluplně říci a to není zrovna samozřejmé nejen pokud patříte mezi sexuálně narušené), zatímco její mladý milenec se potácí mezi svou normalitou a touhou po ní. (30.07.2009)