Žít svůj život

Viem, že Jean-Luc je čistokrvný filmár, ktorý všetky svoje nápady vyjadruje filmovými prostriedkami. Mám rád jeho filmy, ale Žiť svoj život nepovažujem za jedno z jeho najlepších diel. Určite je to zaujímavý a usporiadaním neštandardný film s krásnou a dobrou herečkou, ktorá mu dominuje. Vôbec neľutujem, že som ho videl, len mám pocit, že na štyri hviezdičky nedosiahol. (16.10.2014)

Ak nám chcel Jean-Luc porozprávať o trpkom a smutnom osude mladej Parížanky, tak ja som to akosi nepobrala. Nana, v podaní krásnej Anny, vykonávala tú svoju prácu prostitútky tak elegantne a s nadhľadom, až som bola miestami presvedčená, že ju to baví a že sa v tom našla. Nuž, ale to bol len môj pocit. Z toho začarovaného kolotoča, hlavne ak ho ovládajú nemilosrdní muži, sa niekedy vystúpiť nedá. (10.12.2016)

Doba predkondómová (asi najkrajšia filmová prostitútka; Snehulienka ❤️). Ne, nebavilo ma to, asi rovnako jak Pohŕdanie. Tiež je to kvalitka, ale jak nemám rád Godardov humor, tak mi nesedí ani smrteľne vážny. Navyše som od neho nedávno videl Sauve qui peut, na rovnakú tému, a ako komédia mi to sadlo viacej. A dosť mám rád jeho film Žena je žena, tak by som teraz chcel Karinu, aby furt hrala len tú jednu postavu. Tak hovorím, minulo ma to. (24.04.2021)

Podtitul filmu - Nikdo mě nemá rád. Silná melancholie, pomalu rozlévaná po "šedesátkové" Paříži. Městě plném cigaretového kouře, historicky provařených uliček a jejich obyvatelek i nedosažitelných nadějí. Duší nevinná a přemýšlivá kráska pomalu, ale jistě, klesá v pařížském bahně, ze kterého se občas nelze dostat, zvlášť, když jste tzv. "na prodej". Velmi citlivý a přitom drsný příběh, plný opravdových slz i inspirativních myšlenek, se odehrává v autentické dobové atmosféře, je úžasně nasnímaný a doveden do dokonalosti posmutnělou, doprovodnou melodií. Nádherné vyobrazení posmutnělé krásy a svobodná filmařina od srdce. (Challenge Tour 2015). (27.04.2015)

Do kapitol poskladaný osud mladej ženy, ktorá presne nevie čo chce, túži po kariére herečky a končí ako tovar. Formálne členenie filmu a názvy jeho 12. častí pripomínajú štýl dánskeho režiséra Larsa von Triera, ktorý si zvykne členiť svoje filmy obdobným spôsobom. Godard sa pohral sa s kamerovými strihmi, spôsobom zobrazenia dialógov, dokumentárne chladným popisom kariéry pobehlice či filozofickým rozhovorom so starým mužom. Humoru je poskromne, celé je to skôr pocitovo vážne, zároveň s pomerne veľkým množstvom jalových kecov. Ich charakter a myšlienková hĺbka je takého chrakteru, že zvykne vyšumieť z hlavy ešte pred skončením filmu. To, čo ostáva, je príjemný pocit zachytenia ženskej nestálosti spojenej s naivitou mladosti vedúcej k drsnému koncu, stojacemu v ostrom protiklade s filozofujúco - impresívnym dejom. Kvôli formálnym ozvláštneniam, cigaretovým scénam a pripomenutiu si niektorých úryvkov z dialógo/ monológov stojí film rozhodne za opakované pozretie. A ako tu už ktosi napísal, takto poňatému filmu, kvôli potrebe sústredenejšieho vnímania svedčí maximálne 80 minútová dĺžka. (12.05.2014)