Nábřeží mlh

Mám rád filmy v ktorých je dážď, v ktorých je hmla a ktorých príbehy sa odohrávajú prevažne v noci. Vtedy je všetko tajomné, mystické a má to tú správnu atmosféru. Nábrežie hmiel je typickým filmom poetického realizmu. Romantická zápletka, ktorá podlieha vplyvu fatalizmu, ktorý je vo filme prítomný hneď od začiatku, ale ja napriek tomu, alebo možno vďaka tomu sa film stáva pútavejším. Obsahuje scény, ktoré sa vyznačujú krásnou obrazotvornosťou a s ktorých cítiť nový, zaujímavejší svet, poznačení vplyvom poznaného a reality. Jean Gabin vytvoril skvelého, uveriteľného ani drsného ale ani cintľavého protagonistu, ktorému držíte palce, rozumiete jeho trápeniu a tajne dúfate, že sa nakoniec všetko zlé na dobre obráti. Jedna scéna strieda druhú a aj keď sa nejedná o žiadny dynamický príbeh, dokonca vo filme nie sú ani výraznejšie akčné scény, má film osobité čaro, ktoré ho radí k veľmi štylistický pútavým filmom. Carné spolu z Prévetom vytvorili naozaj skvelý film, s presahom ľudskosti, ktorý ani v súčastnosti nestráca nič zo svojej výpovednej sily. (13.04.2011)

Ani moje druhé stretnutie s tandemom Carné-Gabin ma príliš neoslovilo. Podobne ako v Deň začína, aj tu je slabší príbeh so skvelým Gabinom. Dialógy sa tiež nechytajú na tie kvalitnejšie americké noiry, väčšinou je to len také plácanie o ničom. A postava miestneho grázlika Luciena bola dosť nevydarená. Pôsobí ako najväčší boss v meste, ktorý neváha odstreliť každého, kto mu skríži cestu a potom mu vojačik Gabin len tak nafackuje a on sa ide rozplakať, miesto toho, aby vytiahol búchačku (keď už sa nemôže spoľahnúť na svoje svaly a dvoch kamošov) a na mieste ho poslal voňať fialky odspodu. (09.11.2018)

Osobitá adaptace dobrodružného městského románu, cíleně redukující jeho děj ve prospěch líčení atmosféry. Příběh se tak mění v citlivou komunikaci osamocených bytostí s městem, nořícím se do mlhy gest, slov a obrazů, které znečitelňují tvary věcí a význam činů a postojů, jež by měly výmluvně reprezentovat. Téměř samostatně působící epizody, do nichž se filmové vyprávění rozpadá, se tak podobají drobným básním, obrazným a emotivním, které nepřestávají vyjevovat trpkou atmosféru přístavu, místa, na němž se i návrat přespříliš podobá odjezdu, aby se z něj mohl někdo těšit. (01.02.2014)

Klasické francouzské melodrama s prvky žánru noir o vojenském zběhovi, který se na své pouti setká s osudovou láskou a několika muži z okraje společnosti. Jejich střetnutí má pro něj fatální následky. Kvalitní kamera, špičkový Jean Gabin, který si už v té době vytvářel prostor pro to, aby se stal největší francouzskou mužskou hereckou hvězdou. Po dějové stránce ale poměrně nevýrazné. Michel Simon si střihl roli padoucha jako ze špatných antisemitských filmů, tedy odpovídá typu lakomého chlípného Žida. Celkový dojem: 65 %. (24.04.2010)

Poetický realizmus, to nie je iba predzvesť filmov noir ale aj nenápadná predzvesť humanistickej (celosvetovej) katastrofy. Netreba pripomínať, čo sa krátko nato stalo a ako bežní Francúzi trpeli ešte viacej ako predtým (WW2). Aj ďalšie opisné a sugestívne prvky znamenajú určitý paradox : na tvrdý realizmus ísť umelými kulisami, literárnym symbolizmom, odkazmi a zlúčením marginalizácie na veľmi úzkom priestore. Tým všetkým Carné a jeho Nábrežie hmiel triafajú do čierneho. Imponuje mi navyše profesionálny prístup Jeana Gabina. Napriek adorácii a sláve, akú zažil po prelomovej Veľkej Ilúzii, stále si umne držal chvályhodný herecký prístup. Aj vo vzťahu k takýmto undergroundovým rolám. (03.11.2014)