Děti ráje

Ten kto má rád dlhé zamilované prepletené príbehy, divadlo, balet, páčivé výjavy pripomínajúce rôzne obrazy z dejín umenia, kto sa opája dekoratívnou hrou, ten nedá na tento trojhodinový filmový bachant dopustiť. Veď áno, skvelé to bolo, fajn a milé. Také úprimne urobené, so skvelou výpravou, umelými koníkmi, cválajúcimi po javisku, kopou pantomímy, divadla, množstvom štatistov, kostýmami a tak. A láska ako trám, veľká a nešťastná. Ale mohutná ani storočný dub. Vyrastajúca z divadelného podhubia. Niečo ako čítanie povinnej literatúry na školách. Vo fiktívnom súboji (spomína sa v komentári užívateľky Morien) dávam jednoznačne prednosť Casablanke. Pretože, ako uviedol Cimr toto pripomína dielo Aloisa Jiráska. (07.09.2015)

Som taký nadšený, že pomaly ani neviem, kde mám začať... Začnem s tým, že je to POCTA - PANTOMÍME, o tom režisér Marcel Carné, nakrúca výnimočný FILM, s extrémne výnimočnými hereckými výkonmi, pričom mňa najviac zaujal a upútal výkon postavy Garance, u ktorej je veľmi pravdepodobná G-A-R-A-N-C-I-A, že vás svojim erotickým prístupom, načisto ohromí !!! Zahrala si ju krásna herečka, pod pseudonymom ARLETTY. Okolo prenádhernej Garance, sa budú schádzať štyria muži, ktorí zohrajú, viac - menej, dôležitú podstatu filmu. Vedľa nej, je hlavnou postavou Jean - Baptiste Debureau, ktorý svojimi pantomimickými kreáciami, vystupuje v Théatre de Funambules, v prvej polovici 19. storočia, začína dej snímku, keď Garance opúšťa anarchistu Pierreho - Françoisa Lacenaireho. Postupne bude mať ďalšie vzťahy, vzostupne s Pierotom, t. j - Baptiste, ktorý miluje Garance, aj ona jeho, ale háčik je v tom, že nedokáže opätovať city, opúšťa ho, aby si začala so sebavedomým hercom Frédérickom Lemaîtreom, a nakoniec s grófom Édouard comte de Montray... Žena, ktorá je v obkolesení 4. mužov. Melancholická, smutná láska sa môže rozpútať. Marcel Carné, je brilantný filmár, ktorý ma svojim poetickým realizmusom, vždy naprosto zdecimuje, a to v dobrom slova zmysle, táto klasika sa zaraďuje skôr ku KLASICIZMU, ktorý svojim spracovaním parádne vyniká. Obával som sa, ako zvládnem pozerať 3. hodinovú ODYSEU o láske, a s láskou, obavy sa nenaplnili, film je rozdelený do dvoch častí : Bulvár zločinu a Muž v bielom, a podotýkam, že obe, sú veľmi strhujúce !!! Arlette je presvedčivá, ešte sa patrí spomenúť, tých štyroch borcov : Jean-Louis Barrault, ako Baptiste, Pierre Brasseur, ako Lemaître, Louis Salou, ako Édouard comte de Montray, a Marcel Herrand, ako Pierre-François Lacenaire, kvalitné herecké výkony, kde by som rád pochválil bravúrny český dabing, vďaka čomu som sa mohol lepšie sústrediť na pozeranie tohto excelentného francúzskeho snímku, ktorý patrí medzi uznávanú KLASIKU !!! Jeden z najlepších filmov v dejinách kinematografie !!! (04.12.2016)

Romantická melodráma, možno poetický romantizmus, možno divadelná tragédia, vyberte si. Štylizované herectvo, prestrihy medzi dianím na divadelnej scéne a v realite, divadelnú scénu pripomínajúcu. Osobne ma však príbeh viacerých mužov a jednej ženy, a v podstate tiež niekoľkých žien, za moje romantické srdce nechytil, pričom už sa mi na vlnu podobných filmov naladiť viackrát podarilo. Trojhodinová dĺžka nie je určite ubíjajúca, ale radšej ju trávim pri príbehoch, ktoré vo mne vyvolajú viac vášní a emócií. (10.09.2019)

Veľkolepá oslava romantizmu, ktorú sa oplatilo reštaurovať. Zaujímavý príbeh, zaujímaví herci, množstvo baletných a pantomimických vystúpení, dokonca aj český dabing z rodu tých vydarenejších. Tak potom prečo iba tri hviezdičky? Je to nenormálne dlhý film. U niektorých filmov ich dĺžku nevnímam, u tohto áno. Tak ako v hudbe neobľubujem operu a jazz, tak v divadle neobľubujem balet a pantomímu. Takže to, že v tomto príbehu sa nedalo vyhnúť pantomíme je vysvetlením, prečo nemôžem pre subjektívne dôvody dať viac hviezdičiek. (26.10.2018)

Bohužel je nutno poznamenat, že kritiky nejoceňovanější fracouzský film je vlastně bulvární plátek. Není to sice buranský bulvár, na jaký jsme zvyklí u nás (Blesk apod), jako spíše načančaný a pompézní Paris Match. Prévert nastrkal do tří hodin snad všechna možná klišé o umělcích - od veselých příhod z divadla (Laimetre versus špatní autoři - jako kdyby to vyprávěl Miroslav Donutil), až k trpícímu umělci, který svou trýzeň dokáže transformovat do dechberoucí pantomimy. To vše rámováno falešnou a otřepanou frází, že umění je život, a život je umění, povrchním milostným mnohaúhelníkem (co všichni na té Garance vidí? Vždyť je to naprosto obyčejná putain), a špatně napsanou postavou básníka zločince (klišé jménem prokletí básníci). Tak proč čtyři hvězdičky? Pro ty chaplinovské Debureaovy pantomimy. (28.05.2011)