Římanka

Rovnomenný román významného talianskeho spisovateľa Alberta Moravia (vlastným menom Alberto Pincherle), ktorý poslúžil ako predloha pre tento čiernobiely snímok, som ešte nemal možnosť čítať. A po zhliadnutí tejto jeho filmovej adaptácie z roku 1954 ani moc chuti naň nemám. Príbeh mladej, devätnásť ročnej, ženy z chudobnej rímskej štvrte, z ktorej sa po sklamaní v láske a pod vplyvom nepríjemných okolností, stane predajná deva ma veru moc nezaujal. Gina Lollobrigida bola vskutku krásna, okúzľujúca žena a zároveň aj výborná herečka, ale celé to filmové pojatie mi prišlo z dnešho pohľadu veľmi archaické, málo dramatické, dosť nudné. *** (22.06.2012)

Matka sa snaží dcéru postrčiť vhodným vydajom do vyšších poschodí rímskej spoločnosti. Táto snaha vychádza naprázdno a tak ustaraná mater stále rezignovanejšie sleduje dcérkin kvalitatívny zošup o dve - tri poschodia nižšie oproti jej vlastnému nič-moc životu domácej otrokyne. Skvelá je v tomto zmysle scéna, kde matka vykrikuje, či je morálne neustále drhnutie domu, kuchyne, varenie a šúrovanie, starosť o deti a jedinou jej odmenou za každodennú otročinu je prácou uťahaný manžel, tráviaci voľno chrápaním na pohovoke a čítaním novín. Ponúka sa i akási paralela s mussoliniovským fašistickým režimom, počas ktorého sa dej odohráva. Spočiatku, po Mussoliniho pochode na Rím v r. 1922 a následnom prevrate plnom nádejí v skvelé oživenie spoločnosti nasledovalo rezignované sklamanie sledovania postupného úpadku a následnej viacnásobnej okupácie. Napriek zaujímavému deju sa film nevyhol scénaristickej totalite, nevyplývajúcej azda ani tak z toho, že predlohou bol známy román, ako z úpornej snahy vedenia hercov, ktorých úlohou bolo krásne a čisto odverklíkovať predpísané vety. Táto umelá snaživosť vysoko predčila akýkoľvek náznak ich spontánnych emócií a prirodzenosti. Poznámka: Obdobné úporné vyvyšovanie hercom naoktrojovaného (vnúteného) scenára nad skutočnú hereckú prirodzenosť a zladenie sa s príbehom je každodenný rituál drvivej väčšiny nielen filmových adaptácií, ale aj štátom bohato dotovaného repertoáru divadel. Herci sú najčastejšie v pozícii hovoriacich bábok na kľúčik či opakovacích papagájov. Deklamujú im nanútené, mŕtve, od ich osobností absolútne odtrhnuté monológo=dialógy. Oduševnene a pritom viditeľne umelo sa hviezdy hereckého neba bijú pritom do pŕs, tragicky zomierajú a pritom nádherne spievajú a tď. Tlačia tak zo seba - či skôr ó z hĺbky ich nesporného talentu - emócie oduševnenejšie a úpornejšie než ich vlastné hovno na záchode. Lež chyba lávky, túto lineárnu literárnosť je vo väčšine prípadov v divadle i filme cítiť, čo je čiastočne aj prípad Rimanky. (28.08.2013)

Knihu jsem kdysi od Alberta Moravia četla snad třikrát a pokaždé mě vtáhla stoprocentně do děje oproti zfilmované verzi. Nevím, co jsem přesně očekávala, ale ani krásná Lollobrigida to nezachránila. Snad trochu prkenné, toporné hraní. Nevyznělo mi to přirozeně i když Gina do toho dala asi nejvíc umu, který v té době vlastnila. Cítila jsem emocionální nevyrovnanost a to je moc velká škoda, ale není všem jejím filmům konec. Přece jen je to hvězda minulého století. (10.04.2019)

Knižní předloha bude pravděpodobně zajímavou sondou do duše ženy prodělávající totální morální úpadek, ale filmu se takové hloubky bohužel nedostává. Všechny proměny jsou jen načrtnuty a působí to na mě tak, že se scénáristé nevydali správnou cestou. Závěr, jež by měl být dramatickým vyvrcholením působí jěn jako nástin něčeho velkého, jako nepříliš dobré představení maloměstského divadla. Všechny životní proměny Římanky, jsou vlastně jen osekané kapitolky, zařazené do filmu jen aby se staly a bylo možné na ně navázat. Ale abych jen nekritizoval, tak pochvalu si zaslouží krásná černobílá kamera zachycující válečnou atmsoféru Říma a také herecký výkon Giny Lollobrigidy. (21.05.2009)

MIMORIADNA KRÁSAVICA, a k tomu ešte povedzme i začínajúca modelka [neskoršie sa bude venovať inakšej profesii]: Adriana Silenziová, si začína postupne budovať i niekoľko mimoriadne komplikovaných vzťahov, a to konkrétne s niekoľkými obzvláštne komplikovanými mužmi [neupresním presný počet kvôli väčšiemu dramatickému spádu], kedy sa tým pádom snáď úplne naprosto systematickým spôsobom pred divákom štádiovo rozprestierala i pomerne dosť rozšírená, »melodramatická rovina«; keď som bol vskutku napokon akosi predsa [pri]veľmi prekvapeným, kam až vlastne bola schopná zájsť táto nadštandardnou formou [vrátane i tej obsahovej stránky] spracovaná "zampovka". • Ešte sa dokonca trochu čudujem, že sa ústredná protagonistka v podaní Giny Lollobrigidovej, miestami «nestrácala» po scenáristickej stránke v tomto komplikovanom dianí, kedy jej podľa mňa scenáristický mančaft naložil toho na plecia nejako zvlášť hodne, čo by vedel teda možno vysvetliť i »taliansky dvojník« Lina Ventury [postava Sonzognoa v podaní Renatoa Tontiniho], ak by mal aspoň aký-taký prehľad o všetkých potrebných súvislostiach, bezpochyby týkajúcich sa predchádzajúcich i nasledujúcich línií udalostí? • S Luigiom Zampom sa stretávam vôbec po prvýkrát, a pevne verím, že nie naposledy; podobne ako zrovna s jeho menovcom: Comencinim [myslené vo svojich začiatkoch]. Jedna z rozhodne najzaujímavejších úloh, aké stvárnila "lollobrigidka". A čiernobiely formát jej svedčal rovnako, ako aj ten opačný ... (29.10.2023)